Už mi končila zelená, ale ešte som si stihol všimnúť krátkym pohľadom troch mladých ľudí v aute. Vpredu sedel tuším pár, ona vyzerala veľmi spokojne, akoby by bola absolútne uspokojená psychicky i fyzicky. Bolo však vidieť aj malé napätie, že to očakáva. To zlé, čo prichádza po dobrom. Jeho som si poriadne nevšimol, lebo bol otočený smerom dozadu k spolucestujúcej. Vyzerala ako úspešná absolventka medicíny , veľmi milo, charizmaticky a priateľsky. Viac som z nej nedokázal vyčítať. Ponáhľal som sa do Paťovej cestovky. Jeho asistentka Andrea sa na mňa vyškerila a ukázala prstom na monitor. Bolo vidieť naozaj len zadná časť monitora, ale počuť popri tom klepanie do klávesnice.
-Bafiki baf, leknul ses smrade!- a obaja sme sa začali smiať. Monika sa chcela smiať, ale nevedela či je to smiešne všeobecne, alebo len pre tých vyvolených.
-Čo ma zas otravuješ, Maťo. Čo ti už nejaká baba chýba a chceš ma pozvať na večeru ,či čo?-
-Len ma včera, teda dneska v skorých ranných hodinách napadlo, že by sme si mohli vyraziť niekam do hôr na chatu. Vieš, ja, ty, Andy, jeho frajerka, prípadne ešte nejaký ďalší dvaja ľudia.-
-Ty si asi dlho nebol v kontakte s Andreom, že?-
-Hej, prečo?-
-Akurát dnes vyrážajú na chatu, niekam na stredné Slovensko. Akurát čo viem, že šli traja, ale vraj možno ich príde pozrieť Andyho bratranec zo Zvolena.-
-No tak mne sa naozaj lepí na päty smola. A teba nepozvali?-
-Ale hej, volali ma hneď ako prišli na ten nápad, ale ja tu mam toho naozaj vyše hlavy. Navyše musím ešte podať daňové priznanie za firmu a kopu ďaľších formalít. Počkaj chvíľu-
Vzal telefón a vytočil Andyho číslo. Kecali spolu len chvíľu lebo vraj tam nemajú dobrý signál. Oboznámil Andreja s mojou situáciou a inak to ani nemohlo dopadnúť a ja si teraz narýchlo balím veci do batoha. Skočil som do auta, naštartoval, pustil album rockových balád a uháňal som, nech tam stihnem prísť do súmraku. Už keď som vchádzal do lesa po asfaltke zmocnil sa ma pocit rešpektu pred touto oblasťou. Nikdy tu nebudem braný ako domáci. Vždy len ako hosť. Cesta šla skoro stále do kopca. Nakoniec som ich predsa len našiel. Andrej vie veľmi dobre vysvetliť trasu. Nemusíte sa ani tak sústrediť na jeho výklad kde a kam odbočiť, stačí si zapamätať naozaj len tie najvhodnejšie odrazové body. To o ňom platilo aj všeobecne. Keď si viete od neho zobrať, čo je len pre vás dobré a užitočné, tak ho budete brať za dobrého kamaráta. Zaparkoval som pred jednou zo štyroch chatiek. Hneď som spoznal Andrejovu priateľku. Sedela na verande v húpacom kresle v krátkom tričku so Snoopym a krátkych nohaviciach. Húpala sa a čítala si nejaký ženský časopis. Pomaly som za ňou dobehol, a až keď som stúpil na prvý schod, tak sa na mňa pozrela.
-Prepáč Maťko, myslela som si, že si jeden z tých chalanov z vedľajšej chaty. Stále sem chodia pre drevo, aj keď si myslím, že ma sem chodia očumovať.-
Niekto na mňa zapískal z okna. Bol to Andrej. Kýval jak malé deculo, ktoré toto gesto robieva keď ide nejaký vlak okolo. Ukázal mi, nech idem dnu. Keď som vošiel dnu, tak som akurát počul, ako kričí na dievča menom Sára.
Vidime sa čoskoro,len musim nieco poriesit s netom..pokracovanie ma zatial na starosti Bziki
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
luc.ka
5. 9.sept. 2007 09:41
dúfam že bude nejaký nepredvídateľný koniec
Napíš svoj komentár