Práve pre tie chladné oči...
Pre ten ľahostajný pohľad...
Cítim sa hlúpo, že sa vylievam práve sem. Ale ja to potrebujem dať von. Nikdy si toto neprečítaš, ani neviem prečo sa ti takto prihováram. Dúfam snáď že ma počuješ? Že ma cítiš? To sotva.
Vymazala som sa z tvojho života... Nie preto, že by som chcela, to nie... bolo to preto, lebo si ma nepotreboval, nevnímal... bola som zbytočná...Alebo si ma vymazal ty a ja som sa s tým len zmierila?? Možno.. To isté chcem ja spraviť s tebou v mojom živote. Vymazať ťa ako nepotrebný súbor na ploche. Ale vieš čo? Vymazaním ťa presuniem do koša... stále tu si... a potom otvorím kôš a dám ho vyprázdniť. A na ploche zostane voľné miesto... Ale má to háčik... Keď ťa vidím je to ako počítačoví špecialista... nájde na hardisku aj veci dávno vymazané...
Prečo nejdeš odstrániť tak ľahko, ako som sa ja vymazala z tvojho života? Prečo mi na tebe záleží aj keď ty si už zabudol že som? Neznášam to, neznášam! Ten pocit prázdna na mojej ploche. Vždy ťa vymažem no ten odporný špecialista sa stále vracia!!
A to čo chcem, žiť bez teba, to je snáď nemožné. Veď si vzduch ktorý dýcham. Si Slnko ktoré ma nevedomky hladí lúčmi. Si vietor ktorí ma objíma a odnáša niekam ďaleko od všetkého zla. Si moja najmilovanejšia búrka, tá, ktorá mi tak naháňa strach a zároveň som fascinovaná bleskami a zvukom hromov... prečo len v mojich predstavách sú blesky ako bozky a hromy ako údery tvojho srdca?
Prečo chcem aby si povedal moje meno? Prečo? Možno preto, lebo si to nikdy nespravil... Tvoj hlas som počula stokrát, no nikdy som nepočula moje meno... možno si ho aj povedal, ale nikdy nie tak aby to počulo moje srdce... Jediné slovo, moje meno... len to mi tak chýba? Moje srdce nebude nikdy skutočne počuť ako sa volá osoba ktorá ho má v sebe.
Ale ja počujem čo hovorí moje srdce, iba ja to počujem... vlastne hovorí to moje srdce? Neviem... len stále počujem tie slová... Prosím povedz moje meno...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár