Kráčali celý deň. Párkrát zastavili, aby si oddýchli. No skôr ako si stihli námorníci sadnúť, a čo i len vydýchnuť vzduch z pľúc, Tajana ich už hnala ďalej. Predierali sa hustým lesom, cez ktorý ešte ľudská noha neprešla. V polovici dňa naďabili na úzky potôčik. Voda, čo v ňom tiekla bola taká priezračne čistá, že videli až na dnoo bystriny.
Theodor nabral trochu vody do fľaše a rozpustil v nej zopár zelených rastliniek. Voda zostala priezračná, čo zamenalo, že je pitná. Námorníci sa potešili, po toľkom kráčaní im naozaj vyschlo v hrdle.
Tajana neúnavne napredovala hlbšie medzi stromy. Až večer, keď už chlapi ledva za sebou vliekli nohy, zastala. Objavili malú čistinku, na ktorej sa usalašili na noc. Večer bol teplý, fúkal len jemný vánok. Na nebi svietili veľké žiarivé hviezdy. Vyzerali akoby niekto tam hore zabudol zhasnúť lampáše.
Ľahli si na trávu. Cítili sa bezečne, pretože okolo nich bol les a bolo to, akoby ich obkolesovali múry nejakej veľkolepej pevnosti. Stromy boli vysokánske, Tajana mala pocit, že ich vrcholce končia až v nebi.
Uspávalo ich hrkútanie dvoch zaľúbených vtáčikov a občasné húkanie sov a kŕkanie žiab.
Zobudili sa neskoro ráno. Slnko už dlhšiu dobu svietilo na východnej strane oblohy. Tajana sa precitla na Danstirovo šepkanie. Potichu sa rozprával s Theodorom. Keď sa zbadali, že sa princeta prebudila, rýchlo zmĺkli. O chvíľu sa už vybrali znova na cestu.
Zatiať čo sa námoríci predierali cez les, Alza zúrila.
-Ako ste mohli dopustiť, aby vám ušli?- revala na pirátov. Tí už vytriezveli a uvedomili si svoju chybu. Predsa im to bolo lúto. Pracovali pre Alzu, ktorá ich živila. Stáli tam so sklonenými hlavami a dívali sa do zeme.
-No nič to. Musíte to odčiniť! Ak ich nenájdete, tak prídete o hlavu!
Piráti sa šťastne pozreli na kráľovnú. Pokorne prijali príkazy a ihneď sa vybrali na cestu. Zamierili smerom do lesa.
Ďaleko od nich pomaly kráčala výprava námorníkov. Z ničoho nič Danstir zastal. Tajana sa začudovane dívala.
-Čo sa deje?- opýtala sa.
-Tajana, takto to ďalej nejde! Proste nemôžeme kráčať kade-tade, bez ztoho, aby sme vedeli cieľ. Proste je to úplne nezmyselné!- vravel jej vyčítavo.
-A čo navrhuješ?- opýtala sa prekvapivo pokojne.
-Niekto sa musí vrátiť po knihu. Bez nej to proste nejde. Ja ani poriadne neviem, kam ideme a čo ten poklad Svetov je.
-A kto by mal ísť?
-Ja pôjdem!- hrdinsky sa prihlásil Danstir.
-Nie! Nech ide...- nedal jej dohovoriť.
-Pôjdem ja a hotovo. Theodor dá na teba pozor. Ja sa vrátim a donesiem túknihu. Potom môžeš ísť aj na koniec sveta. A pôjdem tam s tebou. Ale teraz...
Danstir sa priblížil k Tajane tak blízko, že sa dotýkali nosmi.
-Daj su na seba pozor,- zašepkala mu do ucha.
Privinula si ho na hruď a Danstir ju mocne objal.
Potom rýchlo odišiel.
Tajana smutne pozerala ako mizne v lese.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár