Prvý krát otváram dvere a vchádzam do miestnosti obsahujúcej dvadsaťšesť rôznych duší, každá výnimočná niečím iným. Stále nerozumiem čo tu robím, postupne pozorovaním získavam prvé dojmy o neznámych ľuďoch rovnako ako oni o mne. Odhodlávam sa k prvým rozhovorom, napätie sa uvoľňuje. Aj napriek tomu, že sú to ľudia ako ja, v princípe sme si všetci rovnocenný, sa mi stále chveje telo a tep občas zrýchľuje.
Vidím ju. Nemám na to prihovoriť sa jej. Celú nasledujúcu noc sa presviedčam a dohováram si, že za pokus nič nedám, nič nemôžem stratiť, stratím len, ak sa nepohnem z tohto hlbokého močiaru neistoty. Nový deň, nová šanca. Stále tuším, že to neprinesie nič dobré ale to čo ma tam ťahá ma tentokrát ťahá silnejšie. Krok po kroku sa približujem k štyrom stenám, v ktorých som si zvolil stráviť takmer štyri roky svojho života, bohvie či sa dožijem konca tohto obdobia. Vchádzam do miestnosti obsahujúcej dvadsaťšesť ľudí, ktorí sú stále rôzni ale už nie úplne cudzí.
Vidím aj ju. Na chvíľu zabúdam aké namáhavé je dostať sa z temného bahna pohlcujúceho moju odvahu a začínam prvý rozhovor. Celkom mi to ide, aj keď nervy mám napäté ako struny bassgitaristu, ktorý práve vytvára vysoký piskľavý tón pomocou svojho nástroja. Zisťujem, ako sa volá, kde býva, že má podobné záľuby ako ja, páči sa mi ako vystupuje, ako sa pozerá, páči sa mi tón jej hlasu a páči sa mi ako krčí nos keď sa smeje. Náhle si uvedomujem, že padám do vlastnej vnútornej pasce, z ktorej sa dostať je takmer nemožné, svieti tam svetlo, na ktoré som hrdý a dáva mi silu ísť ďalej, pokračovať v mnohých rozhovoroch, vymýšľať rôzne vtipy, dávať rady a pomáhať jej s akýmikoľvek problémami pričom ju spoznávam bližšie.
Zem sa točí, dni ubiehajú. Čím viac ju poznám tým viac ju potrebujem. Každú jej časť - jej pohľad, úsmev, zvodnú postavu ale aj protivné odvrknutie. Všetko je to pre mňa poctou. Postupne si začínam ale uvedomovať, že ja ju nezaujímam tak ako ona mňa, nie som ani z polovice tak dokonalý ako ona. Nevenujem tomu pozornosť, aj keď svetlo v mojej pasci vyhasína. Stáva sa z neho svetielôčko mizernej nádeje. Nádeje, ktorá mi už viac nedáva silu pokračovať, len ma drží v mojej temnej pasci. Nedokážem z tohto studeného opusteného miesta odísť. Aspoň nie bez nej.
Zem sa točí, dni a noci plynú a ja sa ponáram hlbšie do temnoty mojej mysle, obviňujúc sa z môjho trápenia a bezcieľneho hľadania východiska. Skúsiť sa zaľúbiť do inej? Spôsobujúc trápenie dvom iným, milým a skvelým dievčatám zisťujem, že toto riešenie záchranu z mojej pasce neprinieslo. Ďalšie možné riešenie je smrť. Prinesie smrť naozaj vyslobodenie z môjho trápenia alebo pre mňa pripraví posmrtný život bez štipky radosti, ponárajúc ma hlbšie do temnoty? Napustiť vaňu teplou vodou, ponoriť sa do nej, vziať žiletku a rozrezať žili po celej dĺžke môjho pravého predlaktia si nechám ako posledné, dosť neisté riešenie.
Zem sa točí, dni ubiehajú a mreží na mojej pasci pribúda. Beznádejný, sám sebou zničený, uväznený strácam pojem o čase nekonečné hodiny tráviac pri premýšľaním nad možnými cestami úniku z temnoty vlastnej duše, v ktorej ma stále drží len svetielko nádeje. Blížiac sa ku koncu, pripravujúc si horúcu kúpeľ a načahujúc sa k žiletke mi dochádza, že to je naozaj len tá nádej, ktorej sa potrebujem pustiť a znovu otvoriť oči. Len nádej, ktorej nádherné, lákavé a neodolateľné svetielko ma tu drží. Spočiatku mi príde nemožné, nedopustiteľné vzdať sa môjho väznitela. Dlhé minúty, ktoré sa vlečú ešte pomalšie ako zvyčajne zabíjam uvažovaním nad budúcnosťou s ňou. Stále si nahováram, že by to mohlo fungovať. Ale nakoniec vždy príde rana. Úder priamo od nej, vrážajúc ďalší kôl hlboko do môjho vnútra.
Nedokážem ďalej pokračovať trápením sa v chladnej, osamotenej a tmavej hĺbke mojej nehmatateľnej podoby. Nedokážem ďalej pokračovať tam, kde som už dávno skončil. Ostrie žiletky si pomaly nachádza cestu pomedzi steny mojich žíl. Čím menej života vo mne je tým jasnejšie si uvedomujem, že treba uhasiť nádej, ktorú stále mám, že treba zabiť ten kúsok mňa, ktorý verí vízií, že by sme mohli spolu tvoriť jeden pár. Tmavá, hustá krv vytekajúca z mojich žíl pomaly, lenivo tečie a prekrýva slabé, ledva zreteľné svetielko, ktoré mi kedysi dávalo silu pokračovať. Teraz ma zabíja. Tma.
Posledný záblesk nádeje zmizol, nezmyselnej fikcii veriaci kúsok mňa umrel. Znovu otváram oči. Vidím reálny svet, z ktorého sa stratila čierna opona a mreže mojej pasce. Tiež to nie je raj, smútok, osamelosť a chlad ostáva, ale odišla túžba po nej. Už je to len dievča ako každé iné. Teraz je vo mne miesto pre zrodenie novej nádeje, brány do ďalšieho temného väzenia.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Po takom dlhom čase, čo mi to stále nedá, som sa rozhodla k tomu vyjadriť, ale asi nevyjadrím, nezaujíma ťa to a ani neviem, kde by som začala.
Iba, že veľa vecí je nepravdivých.
A škoda, že už nič nepíseš, lebo máš na to talent.