Líha si späť do našej postele. Jej nežné drobné ženské ruky zahaľujú jej nahú postavu pod tenkú prikrývku. Pozerám sa do jej hlbokých zelených očí, pričom som nimi pohlcovaný ako malou čiernou dierou. Jej plné pery odhalia ďalší úsmev. Bez premýšľania sa pohnem. Dotyk. Dotyk našich pier na chvíľu spojí dve bytosti v jednu. Ľavou rukou si ju priviniem na hruď, počuje rytmické bitie môjho srdca, pravou ju hladím po vlasoch. Rozplývame sa v tichu obklopujúce naše telá. Nechávame plynúť sekundu za sekundou, tešiac sa z prostej prítomnosti toho druhého.
Večnosť. Náhle si uvedomím, aké je jej telo odrazu ťažké a studené, tma a nekonečný šepot zmätených hlasov pohlcujú mňa a moje nesúvislé myšlienky. Môj ďalší dotyk očakáva rýchlu odozvu, priamy pohľad do očí sprevádzaný letmým bozkom. Nedočkám sa žiadnej reakcie. Zatrasiem ňou, na plné hrdlo kričím až šialene vrieskam jej meno no nič z toho jej nevracia život. Jej úsmev už ďalej nie je okúzľujúci tak, ako je desivý a zvrátený. Na jej jemnú pokožku steká jedna veľká slza po druhej. Nechcem veriť desivej skutočnosti, zatváram oči, otáčam sa jej bezvládnemu telu chrbtom. Vzlyky sa upokoja, temnota ma pohlcuje až sa v nej napokon úplne stratím. Večnosť preruší náhle ostré svetlo dovoľujúce mi rozoznávať tvary a farby.
Stojí tam. Ranným svetlom oslepený, vnímajúc len siluetu jej jemnej a štíhlej postavy si uvedomujem, že to je skutočnosť, nie je to len sen. Moje oči spamätávajúce sa z ostrého bieleho svetla začínajú na jej tvári rozoznávať úsmev a podvedome tento úsmev opätujem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár