Je ťažké pre mňa niekde začať. Ale tá KRUTÁ REALITA je spojená s tým, že som na vozíku. Asi neočakávaná vec pre niektorých, no bohužiaľ, je to tak. Hlavne pre tých, ktorí ma nepoznajú. Alebo aj poznajú, ale nevedeli o tom (tých je pomerne málo). A aj tí, ktorí to vedia, tak to nevedeli asi až tak do detailov. A ani neviem prečo. Nemám problém to rozoberať, ale asi niekedy je lepšie veci nechať plynúť samé.
Určite sa pýtate: „Prečo ?“
Preto. Osud. Náhoda. Neviem. Jednoznačne to však asi takto malo byť, a tak to asi aj bude. Veci sa nedejú len tak, vždy to je pre NIEČO. A ja si toto NIEČO vysvetľujem po svojom. O tom neskôr. Teraz však odpoviem na otázku. Koho to nezaujíma, môže kľudne nasledujúci odstavec preskočiť.
Malému decku sa to musí vždy vysvetliť inak, aby to pochopil, aby sa s tým naučil žiť. V mojom prípade sa postupovalo asi rovnako.
Prvá verzia: Mama bola tehotná, všetci tvrdili, že sa jej narodí zdravá dcéra. Musel to byť určite super pocit. Avšak keď už k tomu malo prísť, mala mama bolesti a chcela rodiť cisárskym rezom, lenže jej to nedovolili. Z neznámych príčin. Musela rodiť normálnym spôsobom. Zo začiatku bolo všetko v poriadku, naši sa tešili zo zdravej dcérky, lenže ako dlho? Postupne si začali všímať, že sa bojím zdvihnúť hračku zo zeme (v deň mojich prvých narodenín, sama som si to všimla na videokazete), bála som sa chodiť sama, musela som sa pridržiavať vecí, aby som náhodou nespadla. Začalo im to byť podozrivé, pochopiteľne. No lenže takto to pokračovalo asi do 1. stupňa ZŠ, kde .. vyjadrím sa laicky: moje nohy už neudržali moje telo, bolo im priťažké. Neskôr sa vraj zistilo, že ak by lekári povolili mame pôrod cez cisársky rez, mohlo byť všetko v poriadku. Odvtedy som znenávidela všetkých doktorov na svete, že kvôli nim! som tam, kde som. Čo to za nenormálnosť vládne svetom? Pár ľudí mi zničí celý život?!?! Ale v akom peknom klamstve som žila celé tie roky. No, samozrejme, chápem, že decku by sa pravda vysvetľovala ťažko, tak to bolo asi najrozumnejšie riešenie.
Druhá verzia: Túto, pravú, ani ja sama nepoznám dlho. Divné, povedali by ste si. Aj ja si to hovorím, heh. To predchádzajúce aj všetko platí len s tým rozdielom, že to nebola chyba doktorov (ako som si po 18 rokov myslela), ale s tým sa nedalo nič robiť. Ide o osud, inak si to vysvetliť neviem. Celá "sranda" spočíva v tom, že ... totiž ani ja to veľmi dobre vysvetliť neviem. V tom čase ešte išli rodičia na nejaké testy, no výsledky môjho ocka sa nejakou náhodou niekde stratili alebo niečo také. Takže ich obsah nie je dodnes známy, zdá sa. A tu sčasti nastal problém č. 1. Lenže rodičia sú už rozvedení, mamka sa znovu vydala, otehotnela. Čakala dvojičky. S terajším manželom išli opäť na testy, aby sa "opäť" zistilo, či budú deti zdravé. A sú aj budú. Pretože mama má v sebe taký gén, ktorý spôsobuje tú moju chorobu. A jej terajší manžel ho nemá. Čiže je všetko v poriadku. A na základe toho sa zistilo, že ten gén má asi aj môj ocko. Na moju smolu aj na smolu všetkých. Tak preto to všetko vzniklo tak, ako je. Jednoducho do toho zasiahol osud, pretože taká možnosť, že sa nájdu na svete takí partneri s takým istým génom, je 1:300 000, či ako. Náhoda je tá, že sa takýto ľudia stretli práve moji rodičia.
Neviem, či sa mám už z toho smiať, či plakať.Podľa mňa, to je úplný nonsens, irónia osudu, ja neviem. Nikomu to za chybu nedávam, preboha, ako by som aj mohla. A tiež neviem, či som už od malého detstva bola tak vysoko inteligentné dieťa a brala som to tak .. normálne, že to tak je a hotovo, alebo je to aj tým, že mám tak skvelých rodičov, ktorí ma v živote usmernili ako aj celá rodina a kamaráti. Nikdy som nepociťovala výsmech od iných detí, za čo som v podstate aj šťastná, že mi nikdy nedali pocítiť, že som predsa len trochu iná. Možno by to ovplyvnilo aj môj budúci život, možno by som bola utiahnutá do seba, nemala kamarátov, priateľov, bola by som považovaná za totálne čudnú osobu. A ako by ste to aj takým 7 až 10 ročným vysvetlili? Keď ja sama som pomaly nevedela prečo to tak je a bolo mi to v podstate aj jedno. Vždy som robila to, čo som aj chcela, tak ako aj ostatní. V ničom som nevidela rozdiel. Nikdy. Viem aký je to pocit chodiť aj aký je to pocit behať.
Jedna vec, čo ma zaráža a udivuje je tá, že 80% populácie si myslí alebo teda keď sa povie, čo i len vysloví zmienka o tom, že niekto nechodí, že je na vozíku, tak ho napadnú tie najhoršie veci sveta, najhoršie diagnózy, fantázia začne pracovať na plné obrátky a potom to začne naberať úplne iný rozmer. A vždy ma to bude rozčuľovať, lebo bude! Prečo si hneď vytvárať predsudky? Zbytočné predsudky? Nenarážam na konkrétne osoby, myslím to vo všeobecnosti. Prečo svoju myseľ zaťažujete tak ťažkopádnymi myšlienkami? Ja to možno vnímam už inak. Tak ľudsky. Ľudskejšie. Predsa som len v inej pozícií a VŠETKO už vnímam inak. Lenže tí, ktorí sa nevedia vžiť do mojej kože alebo do ktorejkoľvek inej osoby, ktorá nie je 100% zdravá, tak len ťažko im to budem vysvetľovať. Nikto nie je 100% zdravý. Ak áno, tak gratulujem, ale nie je. Len každý sa stará o svoje vlastné problémy a zdravie, čo je pochopiteľné. Len o jedno Vás prosím, už žiadne predsudky !!!!!! Nikdy !!!!! „Nie je vždy zlato čo sa blyští.“ Skúste sa nad tým zamyslieť, ale z opačnej strany, nie z tej doslovnej. A pochopíte. Snáď.
Tipujem, že polovica z Vás (okrem tých, ktorí ma poznajú), si po prečítaní toho všetkého pomyslela, že... lenže ja žijem úplne normálny život, ide o chorobu svalstva, lenže VŠETKO si cítim, so VŠETKÝM hýbem ! Mne sa to konkrétne prejavilo len v nohách .. ako ruky nemám bohvieako silné, ale tie sú v poriadku. To sa u každého prejavuje ináč. U chlapcov oveľa horšie než u dievčat a u dievčat je to tiež vždy iné. U chlapcov sa to neprejaví tak postupne, pomaly .. ale naraz a hneď aj z dňa na deň. To moje asi stagnuje, zhoršovať sa to už aj tak nebude. No ale ani si neviete predstaviť, aká som ja rada, že je to len také .. také nič .. na rozdiel od iných .. niektorí aj majú to isté čo ja, že nie je to až tak zlé, ale nehýbu s nohami .. a ja áno .. tak som dopadla asi najlepšie. Viem, že je asi na hlavu ďakovať za niečo také, ale fakt som za to vďačná, že keď to už muselo byť, tak aspoň v takom malom štádiu.
Mala som úžasné detstvo, nemenila by som s nikým nikdy. Ani s Tebou nie . Všetko robím tak ako ostatní, akurát sa nepohybujem po vlastných, no. Taký zanedbateľný detail trochu . Samozrejme, niektoré veci sú trošku obmedzenejšie, ale dá sa to prežiť. Zvyk je zvyk, keď musíš, tak musíš.
Veľmi DÔLEŽITÁ PASÁŽ !!!!!!!!
Nenávidím ľútosť !! Po nespravodlivosti je to druhá vec, ktorú neznášam, nenávidím úplne najviac ! Ak by ste to náhodou komentovali, tak poprosím bez toho. Fakt si na to nepotrpím. A ľútosť mi určite nepomôže. Viem, že to asi myslíte dobre, ale fakt nie, diky. Dá sa to aj iným spôsobom. Osobne si myslím, že po psychickej a aj fyzickej stránke slabá určite nie som. Prežila som už rôzne veci: zlomená ruka; zlomená stehenná kosť, ktorá sa pripája na koleno (dosť kruté ináč) (a tiež je najväčšia sranda v tom, že som mala viac zlomenín a neviem čoho ešte, ako tí, ktorí robia adrenalínové športy napríklad.. fakt sranda) rozvod rodičov, opätovné mamine manželstvo, flebotrombóza, predmaturitné stresy, tetovanie! a veľa iných vecí, ktoré ma momentálne v tej rýchlosti nenapadnú. Zápal stredného ucha, mandlí a priedušiek nepočítam.
Ešte stále nekončím, čítaj ďalej !
A teraz vysvetlenie podtitulu: VŠETKO ZLÉ JE NA NIEČO DOBRÉ. A vysvetlenie aj toho, čo som písala na začiatku, ako si vysvetľujem ja to NIEČO. Budem sa opakovať, ale asi to tak všetko malo byť.
Najskôr som sa orientovala na spev. Neuveriteľne veľká časť mňa. Nemohla by som bez toho žiť, nemohla. To o mne vie už asi každý. Len málo z nich ma však počulo spievať. Veľkú úlohu zohráva aj to moje nenormálne hanbenie sa pred toľkými ľuďmi. Avšak už prišlo viacero príležitostí, ktoré sa však nejak nedotiahli do konca. Mala som vystupovať v škole, teda pred školou pri príležitostí imatrikulácie prvákov, no bolo to tak na poslednú chvíľu a nestíhalo sa už nacvičovať. Budúci rok som si v takom čase zlomila tú nohu, tak to tiež nevyšlo. Aj som sa hlásila na rôzne spevácke oné, krúžky.. a aj by všetko bolo oukej, len v tom čase keď som sa hlásila, bolo plno. Potom som už nemala čas lebo v škole toho bolo veľa a tak. Tak ja už neviem či to bolo nejaké znamenie, aby som to nechala tak alebo čo to bolo. V každom prípade som to nechala tak, no spevu sa venujem naďalej a stále a aj budem. Len tak, pre seba, to mi zatiaľ stačí. Asi.
Po ďalšie, moje fotky, podľa mňa, nič neznamenajú. Len práve na základe nich sa mi začali ozývať rôzni ľudia, že mám fotogenickú tvár, tak či by som nechcela nafotiť book a na základe neho sa potom prezentovať rôznym agentúram a tak. To je ako všetko pekné. Mňa by to aj bavilo, veľmi! A raz som už aj nad tým premýšľala, že čo ak. Robíš to, čo ťa baví, veľa cestuješ, spoznávaš krajiny atď. atď. Overila som si všetko ako trebalo. Lenže čo z toho, keď som im povedala čo je vo veci, tak zrazu už ani tú fotogenickú tvár nemám A sme zase tam, kde sme boli. Nikde. A ja veľmi dobre chápem to, že sa nehodím so svojím stavom do každej jednej brandže.. či ako by som to nazvala. Len keď vraj išlo o tú tvár, tak potom v čom bol problém? Žiadne oblečenie sa fotiť predsa nemuselo. Ale tu ide presne o to, opäť o tie predsudky. Niekto si niečo pomyslel a hneď to zavrhol. Ale v tomto ich chápem, nebolo by to najjednoduchšie, nehodím sa tam aj tak. Lenže zobrala som si to z tej opačnej stránky. Ako stále. Keby som chodila a bolo by všetko v poriadku, tak by nemuselo byť všetko v poriadku. Prijala by som to a možno by som urobila najhoršiu vec v mojom živote. Bohvie, kde by som sa dostala, čo by so mnou bolo, v akých špinavých rukách by som bola a ďaleko od tých, ktorých mám rada. Nikto by mi nepomohol. Bola by som v .... áno, presne tam, ehm. A to si myslím, že mi za to nestojí a nestálo. Ďalšia vec, ktorou sa ukľudňujem, že krása pominie, ale to, čo mám v hlave (nemyslím tým vedomosti, ale skôr nápady, myšlienky atď) nikdy. A ja chcem tvoriť! Realizovať sa umelecky! Peniaze sú peniaze, to je jedna vec. Tie vždy boli aj budú (alebo len teraz nie sú), no ten pocit, ktorý vznikne z toho, že niečo vytvoríte aj bez vlastnej krásy navonok, je na nezaplatenie. Naozaj. Ja som šťastná, pretože som si zvolila pozerať sa na to, z čoho mám radosť. Moje oči si tak všímajú smiešne stránky vecí a ja sa tomu smejem. Človek si vždy musí svoju cestu vybrať srdcom, aby si počínal ako najlepšie vie, možno práve preto, aby sa mohol stále smiať.
Predposledná vec. Vďaka tomu, čo som prežila a čo vlastne aj prežívam, tak som si uvedomila veľa vecí. Niektoré veci zisťujem ľahšie ako ostatní, pretože vidím, vnímam .. zatiaľ čo ostatní sú možno zaslepení. Viem sa lepšie orientovať v ľuďoch. Už na prvý šup zistím, kto je aký, kto ma pochopí a kto nie. Pre mňa je to tak veľmi viditeľné. Za všetkým sú, samozrejme, aj skúsenosti. Zažila som už veľa ľudí, veľmi veľa ľudí. Neviem, či viac negatívnych či pozitívnych. Ale vďaka nim, vďaka všetkým si v mojom živote ponechávam len tých, ktorí mi za to skutočne stoja. Nemienim sa zaoberať tými, ktorí mi nejakým spôsobom ublížili. A je úplne jedno akým spôsobom to bolo. Úplne jedno. Nie sú ľudia, ktorých nenávidím, ale sú ľudia, ktorí ma prestali zaujímať a môžu si za to sami. Mala som skvelý život, pretože som mala okolo seba ľudí, na ktorých mi záležalo.Teraz mi je však oveľa lepšie, pretože mám okolo seba ľudí, ktorým záleží na mne. Musíme veriť v to dobré v ľuďoch, na to zlé sa môžeme spoľahnúť...
Som dosť priamy človek, hneď poviem čo si myslím. Nemám s tým žiaden problém. A rovnako ani s tým, priznať si chybu. Nepotrebujem mať posledné slovo a mať celý život a za každých okolností pravdu. Načo? Vždy ide o nejaký kompromis. Stačí sa len dohodnúť. Každý ma tú svoju pravdu, no treba sa navzájom aj rešpektovať. No keď si niekto nevie tú chybu priznať aj keď ju má a vie o tom, a stojí si naďalej tvrdo za svojim, tak s takým človekom sa ťažko niečo rieši. Vznikajú zbytočné, úplne zbytočné nezhody, zlyháva komunikácia. A kde zlyháva komunikácia, tam zlyhávajú aj vzťahy. Stačí si to len uvedomiť.
A už asi by aj stačilo, a tak na záver sa musím a chcem poďakovať rodičom, celej rodine a kamarátom, ktorí pri mne po celú dobu stáli, bez nich by som to všetko nezvládala tak, ako som to zvládala, bez nich by som bola úplne iným človekom. Dali a stále mi dávajú neskutočnú silu, neuvedomujú si to, ale ja za to veľmi. Berú to ako samozrejmosť aj keď by nemuseli a ja neviem ako sa im za to všetko poďakovať. To sa podľa mňa ani nedá. Len ich ľúbim, to je najviac čo môžem. Viem, že ma podporujú, majú ma radi – čo viac si priať. Absolútne nič. Absolútne nič. Je fajn vedieť, že vás má niekto rád, a to aj napriek všetkému, čo o vás vie.
Ak si myslíš, že je potrebné súdiť ma kvôli mojej minulosti, nenaštvi sa, keď si budem myslieť, že je potrebné ťa v nej nechať.
Hrala som si na odvážnu. Tvrdú. Bezcitnú. Nekompromisnú. Taká nie som. Som citlivá. Prežívam to. Milujem. Túžim. Bojím sa. Ale idem si za svojim. Je to akoby sme boli dve. Jedna ma ničí a tá druhá ma ťahá nahor. A milujem obe. Tajomstvom šťastného života je prežiť každé sklamanie s úsmevom na tvári.
P.S.: Nabudúce to bude oveľa, oveľa, oveľa, oveľa kratšie. Naozaj, sľubujem!
ĎAKUJEM. ĽÚBIM VÁS. ♥
Vé Gyömbérová
ღ♥♡ღ♥♡
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
aprilynne
6. 10.októbra 2013 20:24
Si úžasná!
Napíš svoj komentár