Tento prejav som mala v škole presne v piatok 13.teho ... aspoň mi to pekne vyšlo, keď už nič.
Nikdy by ma nenapadlo písať o niečom takom. To bolo fakt z donútenia, bolo to povinné. Nechcela som však písať a teda mať prejav o tých typických veciach ako sú šťastie, láska, rodina ... Malo to zaujať a zaujalo, čím to splnilo svoj prvotný účel. A na zamyslenie sa je to tiež .. dobré. Ale posúďte sami.
„Smrť nám šliape na krk... v každej posranej sekunde toho posraného života, na každom kroku... toto si zapamätaj a kdekoľvek, naozaj, kdekoľvek budeš, vždy na to mysli, vždy sa maj na pozore. Nevieš, kedy ju omrzí byť tvojím tieňom, kedy sa rozhodne zaútočiť, kedy jej život vyprázdni pole a dá jej zelenú! Je s nami aj teraz, stačí jedna blbá myšlienka, jeden blbý pohyb a ucítiš jej smradľavý dych. Niekedy to môžeš byť ty sám, že ju vyprovokuješ, dáš jej impulz, zdvihneš vlajku na štarte. Stačí fakt nejaká blbosť, totálna sprostosť a už v tom lietaš. Už ťa má. Alebo niekoho, na kom ti záleží, kto pre teba znamená celý svet... Jeho si vezme so sebou a teba pochová zaživa. Použije dvojsečnú zbraň. Aj takú podobu má smrť. A život, ktorý si mal vždy rád a ktorému si tak veril, sa ti obráti chrbtom. Aj keď pred ním padáš na kolená a prosíkaš o pomoc... on na teba zvysoka kašle! Tak povedz, čo s ním? Čo potom s ním?“
Toto bol úryvok z jednej knihy, ktorý ma inšpiroval k tomuto prejavu. Určite ste si stihli všimnúť, že to nebude žiadna veselá téma, no nechcem, aby vás z tohto zmohla depresívna nálada alebo nejaké pochmúrne myšlienky.
No aj o tom je život, teda koniec života – o smrti.
Premýšľali ste niekedy, čo bude potom? Až umriete? Žijete taký život, že na vás budú ľudia spomínať s radosťou alebo s nenávisťou? Koľko ľudí by radšej zomrelo miesto vás a pre vás? Koľko ich na vás nikdy nezabudne? Zaujímalo by ma, čo bude potom... Veľmi by ma zaujímalo, aké to je byť mŕtvy. Všetci mi vravievali "nijaké", ale aké to je byť nijaký? Aké to je nič necítiť, ležať a ani o sebe nevedieť? Život sa žije asi len jeden, a tak si ho musíme užiť so všetkým a všade. Nevieme čo príde zajtra, či sa vôbec toho zajtrajšku dožijeme. Rozhodne si chceme ten život užiť, nechceme ho premárniť, ale ako sa to robí? Keď mám šancu tak ju nepremárnim, keď ju nemám, snažím sa aby som ju mala. Život je veľký boj, tí najslabší sa moc nepresadia, ale možno sa im bude žiť dobre, pretože sa za nich budú presadzovať druhí. Nikdy ničoho neľutujte, nech ste urobili čo ste urobili, pretože aj niečo zlé je na niečo dobré. Tak sa snažte ten život poriadne užiť, aj keď je niekedy poriadne krutý a aj keď naňho poriadne nadávame. V živote je to ako vo filme - nezáleží na dĺžke, ale na kvalite a prevedení! Neplačte pre to, čo skončilo - ale tešte sa na to, čo bude aj keď si niekedy myslíme, že to nejde.
Smrť je však mrcha, ktorá si vyberá niekedy strašne nespravodlivo. Sú ľudia, ktorí si ju naplánujú a spáchajú samovraždu. Myslia si, že život nemá cenu. Čo by im na to povedali ich blízki? Čo tu bez nich budú robiť? Čo by im povedali ľudia, ktorí umierajú na vážnou chorobu, ale chcú žiť? Čo by im povedal vojak vo vojne, hasič, ktorý každý deň nasadzuje život, doktor, ktorý sa ho snaží zachrániť? A keď sa mu to podarí, ešte sa im to nepáči... Toľko otázok. Toľko nezodpovedaných otázok. Oni proste chcú zomrieť teraz a je im ľahostajné, čo na to povedia ostatní... Trošku sebecké, alebo nie? Mali by sme svoj život natoľko riadiť, že si naplánujeme aj smrť? Život by sme si mali vážiť a užiť si ho. Možno si hovoríte, ale čo, som mladý, mňa sa smrť ešte netýka. Ale týka a viac než si myslíme. Alebo vy viete, čo sa stane v budúcej sekunde???
Smrť je ako otáčavé dvere: jednými človek vstupuje, druhými vychádza, vracia sa do sveta živých. Každý človek zomiera inak, ale jeden zákon platí pre všetkých: ako človek žil, tak cíti a žije ďalej aj jeho duša... Práve preto by sme mali brať vážne upozornenia a varovania, pozitívne myslieť, hovoriť a konať, aby sme svoju dušu zbavili záťaží, a tak sa priblížili viac k nášmu skutočnému svetelnému domovu..
Smrti sa nesmieme nikdy báť, je to len náš pozemský rád. Nikto sa nás nepýtal, či sa narodiť chceme, nikto sa nespýta, či v onú chvíľu radi odídeme.
Nemôžeme spasiť svet ani zachrániť ľudí pred ich osudom. Naším poslaním je im len pomôcť, aby sa necítili opustení a stratení v hlbokej beznádeji.
„Mnohí z tých, čo žijú, by zaslúžili smrť. A mnohí z tých, čo zomreli, by si zaslúžili žiť.“
Tolkien John Ronald Reuel
Vé Gyömbérová
ღ♥♡ღ♥♡
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár