Veronika57: Mnoho ľudí na poslednú chvíľu dúfa, že sa svet zblázni. Priznávam, som medzi nimi...

Áno, som medzi nimi, lebo ešte stále dúfam, že niekde na zemi nájdem prsteň našej drahej Arabely a všetko bude také aké by som chcela aby bolo. Až tak veľmi v to dúfam, že Arabelu zo srdca neznášam-ale to je vedľajšie. Lenže keď si predstavím, že by stačilo len jednoduché “otočenie“ tak mi všetko pripadá absurdne a jednoducho.

S ním by som všetko vždy stíhala, všetko vždy dokonale urobila. Ale je to nereálne. Preto, ako vravím chcem aby sa svet naozaj zbláznil. Totižto dosť by sa mi to hodilo. Keď si predstavím školu a profesorky, ktoré mi bez mihnutia oka píšu 1-tky do klasifikačného hárku je to úžasné. Samozrejme to, že sa to nikdy nestane, úžasné nie je. Alebo keď vidím, že ma psy poslúchajú. Viem, je to hlúposť, ale keby ste boli v mojej situácii, rohzodne by ste si to priali aj vy. Hoci toto by som si vedela zariadiť aj bez toho aby bol svet bláznivý.

Ale OK. Teraz také seriózne problémy. Mojim dosť veľkým je, že sa neviem jednoducho vyrovnať sama so sebou. Totižto by som chcela mať k sebe namiesto neutrálneho – pozitívny postoj. Ja viem, raz sa to určite zmení, ale ja by som to chcela už teraz. Ďaším problémom je – medziľudské vzťahy. Kiežby boli ideálne! Ale nie, nie sú...veď načo?? A schválne...ja sa snažím a hovno z toho. Ale zase žijem s pocitom, že nie vždy som JA tá zlá. To tí druhí... Ale možno si to isté tí druhí myslia o mne-to ja neviem.

Ale už tie vzťahy nechám tak. Ďalej by sa hodilo kopu času na všetko a všetky činnosti, ktoré sú nám osožné a tak nejak....Ach,keby čas letel priam rýchlosťou svetla! Keby bola jedna hodina jedným dňom a my by sme preto žili pre každý jeden okamih. Preto by sme si všetko vážili a všetko užívali. A všetko by bolo krásne.... Ale to je asi tak reálne akokeby ma zajtra vyhlásili za prezidentku SR. Čiže veľká pravdepodobnosť tam nie je....pardon-je to úplne vylúčené! Nie len to, že budem prezidentkou, ale aj to, aby sme žili pre každý okamih.

Toto do mňa vlieva smútok a beznádej. Neviem koľko ľudí na svete si vie užiť každý okamih života. A samozrejme rátajú sa tam zažívacie problémy, popálenia žehličkou, kusnutie psa či obarenie horúcou vodou... Neviem ako vy, ale mne by sa dosť ťažko užíval moment, keď sa moje črevá skrúcajú a počujem syčať vlastnú kožu pod rozpáleným kovom. Toto sa nedá. Čiže som dospela k záveru, že si nikto nevie užívať každý okamih. Azda len vtedy, ak by sme vedeli, že je to jeden z posledných okamihov. (len tak medzirečou:...zabudla som na sado-maso. Niežeby na tom záležalo, ale “oni“ si nanešťastie vedia užívať aj prederavenie nohy španielskou čižmou. Ehm...ach tá slastná bolesť! Omg...čo je veľa to je veľa.) Ale zase je tu tá hlúpa situácia, že ako posledné rozhodne nechcem zažiť pukanie záchodovej misy podo mnou.

Ale aj tak by som dúfala, nech je všetko postavené nahlavu. Aspoň by bolo všetko krásne...aj pre tých, čo nevedia snívať, pre tých, čo si nevedia užívať, pre tých, čo si nevedia nájsť zmysel života, pre tých, čo nevedia byť šťastní a aj pre tých, ktorých nazývame bláznami...
Ale zdá sa mi, že práve blázni by boli v zbláznenom svete normálni...och...predsa by sa našiel niekto komu by to nevyhovovalo...

P.S.: prepáčte za chaotickosť blogu...

Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Mnoho ľudí na poslednú chvíľu dúfa, že sa svet zblázni. Priznávam, som medzi nimi...

3 komenty k blogu

Horúce!