Taký bežný nenormálny deň, ktorý je pre mňa ešte ako-tak normálny i keď asi aj ja pochybujem...lebo bol úžasný(:

Štvrtok ráno, mobil zvoní, snaží sa zobudiť ma, nejako mu to nejde. Nepomáha ani to, že ako budík mám In the end od linkinparku. Ale keďže môj budík je natoľko inteligentný, že bude zvyšovať svoju hlasitosť pokiaľ ho nevpynem, tak ma zobudí. Ale strašne kruto. Mobil mám pod vankúšom, vibruje jak divý a vreští do ucha.

Ja sa ešte čudujem, že som taká polonormálna, keď spím s tým debilom pod hlavou. Ževraj to má dajaký vplyv na hlavu. Ale mne je to už päťapol, lebo mne nepomôže ani svätená voda .
Takže...toho úbohého tvora vezmem do ruky a stlačím prvé tlačítko na mobile, čo znamená, že budík dám odložiť a spím ďalej. A ináč aj vy máte taký cvokovský mobil, že vám to oné, budenie odloží len o deväať minút? To tlačítko stalčím asi päť krát pokiaľ vstanem...

Ako vždy som akože prekvapená, že nemám zbalenú tašku do školy. Celá nervná si v duchu nadávam, že ktorý pako ju vybalil... Neviem, že ktorý. Veď on sa raz prizná. A vlastne ja ani tú tašku nevidím bo je tma jak v onom v... v vreci, no hej, vo vreci. Ale keďže ju mám na pôvodnom mieste ako keď ju tam hodím, keď prídem zo školy, tak viem, že sa jej mohol dotknúť akurát ten oné čo ju vybalil, alebo vôbec nezbalil. Čiže ja, moje druhé ja a tá krava, čo si myslí, že je tretie ja.

No, potknem sa o tú hromadu zbytočností (t.j. knihy) v čiernom obale (školská taška) a idem ku stolu. Vo vreci sa ťažko chodí. Nanešťastie som sa trafila do metly čo bola pri stole. Božemôj. Tá krava sa hodila o zem a ešte ma stihla aj buchnúť. No nezbijete ju? Nie, škoda času. Takže zapálim si. Svetlo, samozrejme a idem sa akože obliecť. Akože preto, lebo ja nikdy nevnímam, že čo si obliekam. A myslím, že o šiestej ráno nevníma nikto. Ja nevnímam ani o dvanástej cez deň, nie ešte ráno. Takže sa oblečiem a zbalím si tašku. Pre istotu, len aby sa nepovedalo.

Pred tým ako odídem z izby sa stihnem okydať krémom a musím si to okydané umyť, lebo skriňa je ďaleko (asi 1m) a kúpeľňa je podstatne bližšie (dolu schodmi, zabočiť doprava, prejsť chodbičkou a otvoriť dvere, dôsť k umývadlu-asi 30m). No uznajte, čo je lepšie? Ja viem, kúpeľňa. No, takže zídem dolu schodmi a rýchlo bežím do kúpeľne. Psy ma našťastie nevideli, lebo sa venčili vonku abo sa napchávali dakde v kuchyni. To neviem. No takže umyjem sa, učešem totu konskú hrivu čo na sebe vláčim, vyšmirgľujem si tvár (vyčistím) a umyjem hryzadlá a samozrejme, zabudnem si umyť mikinu od krému. A že načo som šla do kúpeľne...

Vyjdem z kúpeľne a (doriti!) psy ma zvalia na zem akokeby ma videli prvý krát v živote alebo, akokeby som bola veĺká kostička z byvolej kože. Jedno z toho určite. Ja rýchlo zhrabnem desiatu, skončtatujem, že bus čo mi ide za desať minút nestíham, veď zastávku mám o štyri domy ďalej! To sa nedá stihnúť. A tak si sadnem do obývačky č. 1 a kukám doblba, čiže pozerám počasie na teleráne. Doktor “Iľko“ či jaksavolá tam dačo hustí do hlavy ľuďom čo kukajú doblba ako ja a je si stopercentne istý, že super a že vie aké bude počasie. Hovno vie! Nevie aké bude počasie. On to nevie nikdy. No ale to je jedno. Mama mi akurát prinesie oné devia...desiatu ja si ju odložím a idem na chodbu že sa obujem do bundy a oblečiem topánky, či tak nejako...

A tak pomaly vychádzam von z nášho modrého, upozorňujem!modrého!, domčeku, keď počujem až von jak sa brat dusí. A tak mu mama ide na pomoc, lebo oco neni doma. Plní si povinnosti inde. Hej, presnééé....v robote, teda v práci. No, tak čo už. Idem na bus na tú ďalekú zastávku, zdravím sa všetkému, čo vidím a bus pomaly prichádza. Zase nasáčkovaný jak čajník a ja sa musím k ostatným sáčkom pridať. Tak sa pridávam. A ešte aj peniaze za to pytajú. Neže by boli radi, že berú nového do party. Hej, hovno! Štrnásť slovenských korún pytajú. No fuj, že sa nehanbia. Možem im oondiť (čítaj o-on-diť), ale čo už, musím ísť do školy. Keď musíš, tak musíš. Fidorka.

Takže s busom docválame do dediniky menom Košice a ja idem do...nie tam, ani do školy ne. No, dobre, priznávam sa. Do kostola, ktorý je povinný pre celú našu školu. Ja tam nechcem ísť a aj keby ma z kože drali by som nešla, ale to len hovorím, lebo z kože drania musí byť bolestivé... Takže idem si zo stanice smerom k parku a na ulicu kde je kostol. Tvárim sa tak, že ja do kostola nechodím a ni tam nemienim ísť, keď ma napadne, že ja tam ísť musím. A že prečo si myslím, že mám nábeh na infarkt...

Kostol oničom... Dajaká kázeň o plávaní či čo a dajaký pajko nám ukazoval píštalky a “bendžá“. Môžem vám povedať, že to bolo veľmi, ale fakt veľmi pocučné. No, dobre klamem. Bolo to otrasné! Hrôza... A keď už to trápenie skončilo, tak sme sa pobrali do školy. Viete si predstaviť asi 500-600 študentov kráčajúcich cez pol mesta? No, ja som to dnes zažila Ale čo už. Ale ja som sa rozhodla že pôjdem chôdzou á lá slimák a že “náhodou“ nestihnem na slovenčinu. A náhodou som ani nestihla a to za nami ešte dokonca ja prišla profka že nech na to kašleme. Super. Zdá sa, že bude pekný deň. A bol.

Po škole sme šli takmer celá trieda na pizzu! Zabrali sme pol reštaurácie platili tisíčšesto korún a bavili sme sa. Výborne. A to všetko sa dialo tak, že o tom vedeli aj moji rodičia a neprotestovali. Taký deň som nezažila už dávno. Na pizzi sme sa nasmiali, popúšťali hlášky, cvičili si matiku pri počítaní peňazí... No proste úžasné. Naše vzťahy sa až teraz začínajú upevňovať a to sa všetci poznáme prosímpekne päť rokov a niektorí dokonca viac! Milujem svoju triedu... A dokonca sme sa aj zhodli na tom, že by sme si také niečo mohli opakovať každý mesiac..

Takže tento deň bol fakt ale fakt super. Na vysvečko sreiem zvyskoka, aj tak ho v pondelok musím vrátiť... Toto bol môj najnenormálnejší normálny deň aký som kedy zažila. A takto ho zvečním...

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu