Keď som prišla do školy, videla som Iris. Hneď mi z nej bolo zle. Ale keď som zbadala Tomáša podlomili sa mi kolená. Bol krásny a ten jeho úsmev. Bože! S Tomášom sa poznáme už od škôlky. Odvtedy sme najlepší kamaráti, ale v piatej triede som sa doňho bezhlavo zamilovala. Medí a Lolu poznám od prvej triedy a odvtedy sme nerozlučné kamarátky. Potom v 7., 8. a 9. Ročníku sa to všetko zmenilo. Boli sme stále v kontakte a chodili spolu von ale jednoducho sa niečo zmenilo. Zistila som, že Iris sa tiež zamilovala do Tomáša. Preto robila v mojom mene reči, aby ma Tomáš nenávidel. Iris nás chcela oddeliť, tak si začala vymýšľať, že som ju zbila a hovorila som na Tomáša hrozné veci. On jej však neveril a ďalej sme boli najlepší priatelia. Asi o týždeň konala Iris párty. Pozvala tam celú našu školu vrátane mňa a Tomáša. Párty bola veľkolepá v živote som na takej nebola. Bolo tam veľa ozdôb,jedla a hlavne veľký tanečný parket. Tancovalo na ňom veľa ľudí vrátane Tomáša. Poobzerala som sa okolo seba. Vtom som uvidela stôl zo koláčikmi. ,,Zákusky´´ zakričala som a ihneď som sa k nim rozbehla. Narazila som však do Loli a Medí. ,,Au!´´ pošúchala som si čelo. ,, Ahoj Medí, Ahoj Lola.´´ pozdravila som ich. Usmiali sa odzdravili ma. O chvíľku za nami prišla aj Iris. ,,Ahojte baby.´´ pozdravila Iris a usmiala sa. ,,Ahoj.´´ slabo silene som sa pousmiala. ,,Bavíte sa dobre?´´ spýtala sa nás. ,,Áno.´´ naraz sme odvetili. Iris s úsmevom odchádzala. Nevšimli sme si ako sa skryla za stolom so zákuskami. Začali sme sa rozprávať o Tomášovi. Vtom Medí spomenula svojho bývalého frajera. ,,To je taký sukničkár!´´ zakričala som. ,,Nechápem ako sa niekomu môže páčiť!´´ prevrátila som očami a zívla som si. ,,Viete čo baby, ja radšej idem domov sa vyspať. Čaute.´´
*Na druhý deň*
Hneď ako som vstúpila do triedy pribehol za mnou Tomáš. ,,Toto som si o tebe nemyslel. Dúfal som ,že sme najlepší priatelia ale vidím, že asi nie.´´ pozrel na mňa a zaleskli sa mu oči od sĺz. ,,Čože? Tomáš o čom teraz rozprávaš?´´ nechápavo som naňho pozrela. „Pekne a ešte nevieš čo si spravila? Iris mi to video ukázala! Nechcem sa už s tebou baviť, daj mi pokoj !“ Tomáš odišiel . Ja som stále nechápavo pozerala tým smerom ktorým odišiel. Zvesila som hlavu a šla si sadnúť. Premýšľala som nad tým čo hovoril. Veď som predsa nič také o ňom nepovedala. Nedávalo mi to stále zmysel. Bolela ma z tej hádky hlava a bolo mi nanič. ,,Ahoj Jasmín. Čo si taká smutná?´´ prišla Medí. Hodila tašku na zem a sadla si vedľa mňa. ,,Všetko mi povedz!´´ Nadýchla som sa a všetko jej povedala. Hovorilo sa mi to ťažko, nechcela som o Tomáša prísť. Všetko si vypočula a keď som skončila iba mi povedala: ,,Keď verí jej nech verí, ty sa rob urazená. Keď bude chcieť k s tebou opäť kamarátiť, tak ho ignoruj!´´ Smutne som prikývla. Keď som prišla po škole domov, čakala som správu od Tomáša. Až keď som si klikla na jeho profil, zobrazilo sa mi:´´ Táto stránka sa nedá zobraziť!´´ Hneď mi došlo, že si ma blokol. Trvalo to asi týždeň. Všetci mu hovorili, že to tak nie je, že Iris to všetko zostrihala. On však nikomu neveril. Lola mu priniesla Irisin mobil, ktorý si zabudla v šatni. ,,Tomáš než niečo povieš a ublížiš Jasmín ešte viac pozri si toto.´´ podala mu Irisin telefón s celým videom a odišla. Tomáš si pozrel celé video a veľmi ho mrzelo čo mi povedal. Prišiel za mnou a sadol si na Medínine miesto. Chytil ma za ruku, naklonil si ma k sebe a pošepkal mi do ucha: ,,Dnes o piatej na starom moste. Prosím, príď tam.´´ pobozkal ma na líce a odišiel. Pomaly mi začalo dochádzať, že asi aj Tomáš niečo cíti ku mne. Inak by ma predsa nepobozkal na líce a nepozval von. Bola som v rozpakoch. Čo mám teraz robiť? Povedať to Medí a Lole alebo si to nechať pre seba? Premietalo sa mi hlavou.
Keď som po škole prišla domov utekala som do svojej izby. Obliekla som si čierne rifle, biele tričko a čierne bolerko. Zbehla som dolu a obula si čierne tenisky s bielymi šnúrkami. Šla som po ceste až som ho tam uvidela. Čakal na mňa. Srdce mi začalo prudko biť. Snažila som sa tváriť urazene. Ale som sa iba usmievala. Cesta na most trvala len krátko. Keď som tam prišla už zapadalo slnko. Sadli sme si na starý drevený most. Bolo to veľmi romantické. Keď sa na mňa zrazu pozrel a začal sa mi tam ospravedlňovať. Bol taký zlatý. A tie jeho nádherné hnedé oči. Pomaly sme sa k sebe približovali tvárami. Pocítila som jeho ruku na tej mojej. Zavrela som oči. Nechala som sa viesť pocitom. Na perách som pocítila chladný dych. Keď sa konečne naše pery spojili, bolo to ako v siedmom nebi. Bol to neopísateľný pocit, keď sme sa pri západe slnka a pri vode bozkávali. Keď sme sa prestali bozkávať, postavil sa zo zeme. Chytil ma za pás a prudko ma objal. Ešte sme sa dívali na západ slnka. Už sa stmievalo. Bláznili sme sa tam ako malí. Šteklili sme sa tam až sme nakoniec spadli do trávy. Ležali sme tam a pozerali sme sa na hviezdy. Potom si Tomáš ľahol na bok a pozrel sa na mňa. ,,Kam sa to pozeráš?´´ spýtala som sa ho. ,, Na moje krásne dievča.´´ usmial sa. Ja som sa začervenala. Pozrela som sa do jeho krásnych hnedých očí a on ma znova pobozkal. Potom sme sa postavili a chytil ma za ruku. Pomaly sme odchádzali. Cesta späť nám trvala dlhšie než keď som šla tam. Odprevadil ma až po dom. Vyskúšala dvere či je mama doma. Nebola tak som ho pozvala dnu. Hneď sme šli do mojej izby. Zvalil sa na posteľ. ,, Poď si ku mne ľahnúť.´´ zavolal si ma. Tak som si k nemu ľahla. Ležali sme, držal ma za ruku a ja som sa hrala s jeho prstami. Bol u nás až do deviatej. Potom som ho šla vyprevadiť pred náš dom. Býval oproti nám. Pobozkal ma na dobrú noc a odišiel. Zaliezla som dovnútra a zamkla sa. Išla som sa osprchovať. Vo vani ma chytili silné bolesti brucha. Myslela som si, že dostanem mesiačiky, ale tie mi pred týždňom skončili. Bolesť neustupovala, nemohla som spať. Stále som sa prevaľovala na posteli. Nad ránom som zaspala. Budík pípal 6:30. Bola som nevyspaná ,ale do školy som musela ísť. Mama išla spať našla som v kuchyni papierik „Zlato naraňajkuj sa , a choď do školy “. Keď som prišla do školy bolesť neustúpila. Bolelo to tak ako keby mi niekto vrazil nôž do brucha. Keď som išla do triedy prišiel Tomáš a dal mi pusu „ Ahoj “ s úsmevom ma privítal „ahoj „ povedala som od bolesti „Čo ti je ?´´ chytil ma za ruku „Nič len ma trochu boli brucho.´´ položila som tašku na stôl . „ Aha. No dobre ale povedala by si mi kebyže ti je niečo ?´´ pozrel sa na mňa upreným pohľadom „ Áno neboj sa.´´ Na tretiu hodinu mi bolo zle, nevracala som iba som mala položenú hlavu na stole. Držala som sa za brucho. Medí do mňa slabo štuchla ale ja som to cítila ako silnú ranu. Zrazu ma niečo posunulo a ja som letela dozadu. Medí iba pozerala a nevedela čo je so mnou. Zrazu mi hlava padla na stôl a zostala som bez dychu. Odpadla som. Medí začala zúfalo kričať. ,,Pán učiteľ, pán učiteľ Jasmína odpadla! Ona nedýcha!´´ Jej hlas znel bojazlivo. Bála sa o mňa. Tomáš sa prudko postavil zo stoličky a pribehol ku mne. Učiteľ v strachu utiekol dolu do riaditeľne. Pán riaditeľ zavolal záchranku, ale tá mala prísť až za 15 minút. Zdravotníčka mi začala dávať prvú pomoc ale mne to nepomáhala. Ležala som nehybne na zemi a Tomáš mi dával umelé dýchanie. Zatiaľ čo mi dávali umelé dýchanie v mojej hlave sa dialo niečo na čo nikdy nezabudnem. Bola tam tma a niekde ďaleko bola maličká biela bodka svetla. Rozhliadla som sa okolo seba a videla som steny ktoré sa ku mne približovali. Bolesť zmizla len tie steny ma trochu desili. Z ničoho nič som sa rozbehla za tou bielou bodkou. Videla som tam Tomáša. Nechcela som ísť do bieleho svetla ale bol tam on tak som skrátka musela. Keď prišla sanitka naložili ma na nosidlá. V sanitke so mnou bol aj Tomáš. Držal ma celý čas za ruku no musel ma potom pustiť. Záchranári sa ma snažili oživiť pomocou elektrešokov. Už som začala dýchať ale stále som bola v kóme. Keď sme prišli do nemocnice v kóme som ostala asi 4 dni. Tomáš sedel pri mojom bezvládnom tele. Držal ma za ruku, nechcel ma pustiť. Modlil sa každý deň až sa stal zázrak. Otvorila som oči a začala som kričať: ,,Tomáš! Tomáš, kde si?!´´ Ozvalo sa: ,,Kľud Jasmína. Tu som!´´ Tomáš mi pustil ruku a utekal pre sestru. Sestra ku mne ihneď poslala doktora. Ten mi pichol vakcínu na ukľudnenie. Keď sa moja mama vrátila, doktor za ňou prišiel a povedal jej: ,,Pani Larnová vaša dcéra má rakovinu žalúdka. Je mi to ľúto ale vašej dcére zostáva asi tak týždeň života.´´ Mama naňho napozrela troch nahnevane: ,,A to mi hovoríte len tak?´´ Doktor sa bránil: ,,Ja idem hneď k veci. Nebudem to naťahovať ako gumu v nohaviciach.´´ Mama sa rozplakala a šla za mnou do izby. Otvorila dvere, vstúpila dovnútra a povedala: ,,Tomáš nemohol by si nás prosím ťa nechať s Jasmínou samé?´´pozrela na Tomáša. ,,Mama čo ti je? Ak mi chceš niečo povedať, povedz mi to pred Tomášom. My totiž spolu chodíme.´´povedala som mame. ,,Tak dobre Jasmína.´´ mama si ku mne sadla na posteľ. Chytila ma za ruku a stisla mi ju. Videla som v jej očiach strach a veľký žiaľ. ,,Jasmína máš rakovinu.´´ mama sa opäť rozplakala. Ja bez slov, vydesená a v šoku som si sadla na posteľ.
Prešlo pár dní, bolo mi horšie a horšie. Chradla som. Bolesť nevedeli zastaviť ani lieky, vakcíny ba dokonca ani tabletky. Už som iba čakala na to svetlo ktoré ma zbaví tej neskutočnej bolesti a utrpenia ale na druhej strane som ešte nechcela zomrieť. Chcela som byť s Tomášom. Neskutočne som ho milovala.
Keď jednej osudnej noci na mňa zrazu doľahla ťažkosť a bolesť. Nemohla som sa ani pohnúť. Tomáš začal plakať.,, Neplač, prosím. Nedávaj mi dôvod odísť odtiaľto s ešte väčšou bolesťou.´´ povedala som mu. ,,Jasmína prosím ostaň so mnou, nikam nechoď. Bolí ma keď vidím ako sa trápiš.´´
,,Ja viem láska, ale nechaj odísť moje telo láska k tebe nevyhasne, vždy budeš v mojom srdci.´´ zľahka ma pobozkal. Bolel ma už aj nádych. ,,Som unavená.´´ povedala som vyčerpane. ,, Nespi prosím. Postav sa! My to spolu zvládneme.´´ Zavrela som oči, posledný nádych a úsmev a úsmev mi zostal na tvári. ,,Jasmína,Jasmína... Prosím vráť sa mi. Jasmína nie!´´ Tomáš sa rozplakal a nevedel chytiť dych. Do izby prišla mama. Keď videla, že nedýcham skolabovala.
O pár dní sa konal pohreb. Bolo tam veľa ľudí a všetci boli v čiernom. Iba ja som ležala v bielych šatách a stále som mala úsmev na tvári. Keď môj hrob zakopávali, mama s Tomášom plakali. Keď sa skončil pohreb všetci smutne odchádzali domov. Tomáš prišiel domov a bol nešťastný, nevedel čo má robiť. Aj keby to nikdy nespravil a povedal, že by to spravili iba hlúpy ľudia, zutekal s plačom dolu a zobral veľký nôž. Potom sa vrátil späť do svojej izby a napísal mame list: ,,Mami nehnevaj sa na mňa, ale musel som to urobiť. Chcem byť so svojou láskou!´´ schytil nôž a bodol si ho do brucha. Nôž vytiahol a spadol na zem. Nebolelo ho to, pretože vedel, že to robí z lásky. V nebi sme sa stretli a žijeme tam spolu šťastne a bez bolesti.
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
2
Ďakujem veľmi pekne, som rada že sa ti to páčilo . A môžem ti sľúbiť že sa budem snažiť napísať ďalší takíto príbeh
4
Candy36 nemusíš žarliť na mňa že nevieš písať príbehy , tak nekomentuj , tady to nikoho nezaujíma ..
A detí ? hm neviem kto tu ma 12 pozri sa koľko máš ty a koľko mám ja . A keď budeš mať toľko rokov ako ja a nepíšeš príbeh ktorý vyhral prve miesto tak sa môžeme porozprávať ....
A detí ? hm neviem kto tu ma 12 pozri sa koľko máš ty a koľko mám ja . A keď budeš mať toľko rokov ako ja a nepíšeš príbeh ktorý vyhral prve miesto tak sa môžeme porozprávať ....
5
@Veve335 zlatíčko, ja aspoň viem kde sa píšu čiarky, a ja som ti tým komentom chcela akurát tak pomôcť
6
Sú tam nejaké gramatické chybičky, ale ako som napísal, to som vôbec neriešil. Aj ja mám jednu v prvom komentári… Príbeh ma vtiahol a zaujal, fakt sa mi to páčilo. Je tu snáď demokracia, nie?
Napíš svoj komentár
Odteraz tvoj fanúšik,
gooner0321