a kde som prestal?
Začal na konci
a skončil...
v strede.
Ani jedno nedáva zmysel,
nie je to vášeň, pre ktorú som kedysi prišiel.
A zostal sám
kdesi v pustatine.
Sám s ostrou čepeľou
na dne jazera.
A sám.
Tak píšem píšem
riadky za sebou
ako prídu
a odídu
ako ženy
nechávajú sladkú chuť včerajšku
a horkastú zajtrajšku.
Nevieš prestať,
necháš ležať
tak.
To však horšie.
Mal by si skôr bežať,
je jedno, ktorým smerom.
Smerom.
Potom neostáva nič iné, len vylievať si srdce.
A už nikdy viac nemožno naplniť ho čistým mierom.
Ten bledý papier,
položený predo mnou,
zíra na mňa.
Vysmieva sa mojim žiaľom.
Tá čistota oproti mojim chmárom.
Zaplním ho atramentom,
potom, voskom,
neviditeľným bozkom
múze či diablovi,
čo mi dal dôvod písať.
Milovať a zatracovať,
nespať v noci,
krásou sa kochať.
Zamlčať zlato
a prísť o celý poklad.
Ako nádherne sa nám kradlo,
kým nezačali okrádať nás.
Čas,
čas,
ten najväčší zlodej.
Berie nám spomienky,
berie nám budúcnosť,
berie nám slasť.
A my žobráci stojíme v rade,
s pivom v ruke v mĺkvej nálade.
Chyba života
visí nám na brade.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár