Celé sa to začalo snom, ktorý sa vám pokúsim opísať : Išla som na bus do školy, ako každé ráno, chystala som sa zaradiť do čakacieho radu, keď ku mne pristúpil čudný tučný nízky na-kačičkovo-odfarbený chlapík, povedal, že je Kuly z Desmodu a že mam tu počkať, on ide niečo zobrať a hneď sa vráti. Netrpezlivo som stála a pozerala sa ako sa zbiera stále viac a viac ľudí, aj som toho mala v pláne nechať a predsa nastúpiť do autobusu, keď sa objavil a rukách držal...malého hada! Dovolil si mi ho zobrať, tak sa stalo, že tento tvor sa mi ovíjal okolo krku a neskor rúk. Kožu nemal suchú a šupinatú ako majú plazy v skutočnosti, ale hebkú a jemnú ako je ľudská koža. Potom tento chlapík povedal, nech hada roztočím. Bola som v sne, čiže mi to vôbec neprišlo divné a roztočila som to úbohé zviera. Na moje nešťastie sa mi ale zahryzol do dlane pravej ruky, ktorou som ho roztáčala. Ľudia to bolelo! Ujko bez štipky záujmu vytiahol hadove zuby z mojej ruky a potrel ju sérom proti hadiemu jedu, kým ja som krčila tvár v bolesti. Náhle sa vyparil a nebolo ho. Pobrala som sa cez zastávku naspäť domov ešte s niekým(nepamätám už s kým).
Zobudila som sa .
Až teraz som si uvedomila, že to bol iba sen. Alebo...?
Ležala som na posteli a rozmýšľala, ktorý je dnes deň, že v škole mám písať písomku, že koľko si môžem dovoliť len tak ležať v posteli a .....že ma bolí ruka! Bolela poriadne! A to presne na mieste, kde sa mi vo sne zahryzol had. Nemohla som ňou ani pohnúť, tak som si len predlžovala leňošenie v posteli.
Nakoniec som sa posadila a pozrela si na ruku. Bola biela,hladká a nič jej nebolo. Už nebolela. Chvalabohu. Čudné. Zliezla som z postele a pripravila sa do školy. Zázrakom som všetko stihla, hoci som vstala tak neskoro. Dokonca aj skorší bus, čo bolo super, pretože som si myslela, že sa budem učiť. Nekonalo sa, lebo: po prvé sa mi nechcelo a po druhé sa mi vybila baterka mp3 a bez toho to proste nejde. Myslela som si totiž, že som si náhradnú batériu nechala doma, na moju smolu som ju mala celý čas pri sebe,ani som si to neuvedomovala a zistila až neskôr.
V skole sme písomku ani nepísali , ale zato som sa dozvedela, že mame hrať divadlo práve v deň maturít....fasaaa...
Posledná hodina nám odpadla, čo by bolo úplne ideálne, ešte vzhľadom na to, že bol piatok, ale keďže sa tu jednalo o mňa tak to malo háčik a to ten, že som musela kvôli tomu čakať hodinu a pol, lebo som mala termín u doktorky. Hodina ako bola táto odpadne tak raz za rok, a ja, čo po škole nikdy nič nemám, práve v ten deň sa tak podarí, namiesto šťastia a radosti, mam len ďalšie a dlhšie čakanie.
Míňala som teda tento čas zbytočným chodením z obchodu do obchodu, kontrolujúc ako sa časopriestor zastavil a ja ho tu neužitočne flákam. Tak som práve blúdila medzi vešiakmi a regálmi jednej predajne, keď som sa započula do debaty medzi predavačkami. Jedna z nich si priložila k sebe tričko a nahlas rozmýšľala, či ho nebudú musieť stiahnuť z predaja kvôli listu marihuany zobrazeného na potlači. Potom sa nadýchla a tresla (musela som sa ovládať veľmo, aby som nevyprskla od smiechu) :,,Čo je toto? Beethoven, ten americký prezident!“ Usmievala sa ako slniečko na hnoji, spokojná s vedomím , že Beethoven je americký prezident.
Nedalo sa mi viac chodiť a trýzniť sa, vybrala som sa smerom do čakárne ordinácie. Nikto tam však nebol(obedová prestávka), čize som uviazla v akejsi „predsieni“ v kresle nachádzajúcim sa medzi touto ordináciou a lekárňou. Čakanie som si krátila pozorovaním prichádzajúcich ľudí, často tu takto stretnem známych, ktorých som nevidela sto rokov. Nebol môj deň, žiaden sa neobjavil, čakanie sa len predlžovalo, lebo ani doktorka ani sestrička sa nejak neunúvali prísť čo najskôr, pričom ja by som im bola povďačná za opak, chcela som stihnúť ešte najbližší bus. Moju attention na chvíľu zamestnala matka držiaca malého chlapca na rukách, plačlivo šepkajúceho : ,,Mami, ja to nezvládnem!“ Matka odbočila do lekárne, čo sa dialo ďalej, som si mohla len predstavovat, z toho, čo som mala možnosť počuť. Položila dieťa na zem a kupovala dajaké lieky. Malý nariekal, hlasno na celu budovu, kričal : ,,Mami, pomee!“ akoby ho z kože drali, mučili nehoráznymi spôsobmi. Po troch nekonečných minútach sa chlapec opäť usalašil v materinskom náručí a už len tíško potláčal plač a strach.
Bus stihla, ešte som tam dostala aj lízatkom do zadku, čo po mne hodilo niektoré z cigánčiat sediacich neďaleko. Až som sa tešila, že si vydýchnem, keď prídem domov. Na schodoch som stretla akéhosi boya domýšľajúc, že to je zrejme nejaký sestrin kamarát, čo mi ale potom vyrazilo dych, keď som otvorila dvere nášho bytu. Prvá myšlienka, ktorá mi prebehla mysľou, bola, či som na správnej adrese alebo náhodou nezabočila do zlých dverí či čo. Nie. Miesto bolo správne, len to ako to tam vyzeralo, dialo a čo a kto sa tam nachádzal bolo snáď aj mimo realitu. Pripomínalo mi to scénu z filmu Wild Child(kto to videl, bude si to vediet predstaviť). Kam sa človek pozrel - samé háby, topánky, veci a čo bolo dosť asi do teho času nepredstaviteľné pre náš miniatúrny byt, ale preháňali sa tu sestra spolu s ďalšími piatimi spolužiačkami. Nebola som schopná ni slova, taká som bola prekvapená. Ono totižto mali v škole ples a baby sa do toho pustili s neskutočným nasadením. Práce bolo dosť, a tak sa stalo, že ja sama som sa zapriahla do pomoci ich príprav. Keď odišli ešte som im sľúbila, že sa prídem na ne pozrieť. Pripravila som si foťák, keby sa tam nedalo iné robiť, nevedela som, či sa tam zdržím päť minút alebo hodinu.
Otvorila som dvere jedálne, kde sa to konalo, a snažila sa vyhnúť deťom, ktoré sa mi zaplietli do cesty. Postavila som sa k dverám a hľadala známe tváre. S učiteľmi tam bolo možno dvadsat ludi, viac nie. Dj, ktorého som poznala z ciest ranným busom, im púšťal dáke divné pesničky a vlastne keby netancovali sestra s kamarátkami, by netancoval nik. Sedeli na zadkoch a pozerali na buď na tancujúcich alebo do zeme. Uvidela ma jedna z učiteliek, zdvihla sa zo stoličky (všetci učitelia tam len sedeli a pozerali sa) a prišla ku mne. Pozrela na mňa s kyslím výrazom a spýtala sa, či chcem isť dnu. Usmiala som sa na ňu a len som jej odvetila, že som prišla kuknúť sestru. Tak odišla a aj sestrička si ma konečne všimla. Vtiahla ma dnu, čo dopadlo tak, že som tam nakoniec pobudla dve hodky, fotiac, tancujúc, a aby som to bola aj ja, tak som sa im tam skoro rozpľasla na zemi, ako som sa podkla o rad stoličiek, ktoré som si nevšimla, že sa všetci okolo smiali. Aspoň mali veselo. Učiteľom sa veľmi nepáčilo, že som tam behala s aparátom a fotila, síce nič nepovedali, ale bolo vidieť na ich tvárach. Vyústilo to tým, že sa riaditeľ postavil a sám začal fotiť. V jednej chvíli všetci tancovali (nakoniec sa zdvihli aj tí, čo doteraz sedeli) a v druhej sekunde mi sestra vraví, že už odchádzajú a ja sa pozerám na jej chrbát ako mizne smerom k telocvični. Bez rozlúčenia. Neostávalo nič iné len pobrať sa tiež. Zostávať nemalo zmysel.
Chcela by som to týmto ukončiť, ale ako to už býva v skutočnosti sa nič nekončí happyendom a ako som toto písala, tak sa mi nechtiac podarilo nejakým kozmickým zázrakom ťuknúť myšou na odkaz na stránke birdzu a keďže ja hlúpa (hoci tušenie bolo, že by som si to mala najskôr napísať vo Worde, ale pohodlnosť väčšia) som to písala priamo sem...zrazu BLIK a celý príbeh bol fuč. Aj nervy. Toto je druhy pokus, poučená, zase porazená vyšším princípom. Ale ja sa nevzdávam! Koniec

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
vierka  28. 2. 2009 17:45
no krasne nevzdavaj to!
pocuj len cely cas som cakala ze sa bude este nieco diat s tym hadom a ono nic... citim sa podvedena
a to s tym deckom si dnes opisovala lepsie
Napíš svoj komentár