Normálne som včera bola v kostole. V škole som skončila v rámci písomiek a vianočného zhonu o pol hodiny skôr, čo by mi vlastne vyšlo presne na otvorenie môjho obľúbeného miesta, kde chodím, ako by moja bývala triedna povedala, častejšie ako na klavír, len tak sedieť a nasávať pokoj, prípadne sa prehrabávať v CDčkách a platniach, niečo si pustiť... Lenže keď som sa predrala cez masy ľudí vo vianočnej (rozumej otrasnej) nálade, na dverách ma čakal odkaz v znení „Dnes otvárame cca o hodinu neskôr, no, je nám to ľúto, ďakujeme za trpezlivosť.“ Okamžite mi bolo jasné, kto to písal. Vopchať „no“ to každej vety, to vie iba Stela, brigádnička. Rozprávam sa s ňou aspoň raz týždenne už pol roka a ešte stále som nezistila, aký má ku mne postoj. Pamätám si, aký šok som zažila, keď som vošla do „hudobného neba“, ako som súkromne tento obchodík nazvala, a v rohu, za malým pultom nestál Ivan. Je to človek, na ktorého by som naliehala, nech si ma vezme za ženu, keby nebol o štyridsať rokov starší, šťastne zadaný a gay. Nepoznám nikoho, kto by tak zanietene rozprával o jazze, bluese, klasickej hudbe a vôbec, o hudbe všeobecne. Tak isto som ešte nestretla nikoho, kto by sa v tých odvetviach vyznal práve tak, ako on. Dokážem pri ňom presedieť celé hodiny a sledovať, ako s rešpektom vymieňa platne na starom gramofóne, usmieva sa pri prvých tónoch svojich obľúbených skladieb a rozpráva preňho typickým spôsobom, s dôrazom na každé slovo. Takže, keď som tam prvý krát videla Stelu, skoro som na mieste skolabovala.

Podľa všetkého, ona robila i včera, takže som sa tam napokon nevrátila, nemala som chuť na jej nič nevraviaci úsmev. Lenže to som nevedela hneď, tak som sa rozhodla poprechádzať po našom vianočnom starom meste. Dostala som sa postupne až na začiatok (alebo koniec? Nikdy neviem...) Obchodnej. Tam je také námestie s kostolom, ktorý má nejaký iný názov, ale ja ho mám zafixovaný pod menom „Kostol svätej trojice“. Pred deviatimi, či desiatimi rokmi som v ňom mala prvá sväté prijímanie, potom som definitívne zavesila vieru spojenú s kostolmi, siahodlhými predpísanými modlitbami a obmedzovaním svojej osoby na klinec. Zastala som pod schodmi a pozerala na tie dvere, cez ktoré som šla naposledy v sprievode chlapca menom Adam, ktorý šiel v deň prijímania po mojom boku a mne pripadal ako veľký fešák. V tej chvíli som si povedala, že za to nič nedám a po dlhej dobe sa tomu nad nami prihovorím z miesta, ktoré ľudia nazvali jeho domom. Vošla som teda, namočila prsty do svätenej vody, padla na jedno koleno a prežehnala sa, pri čom som dúfala, že ešte stále sa to tak robí. Vybrala som si jednu z lavíc naľavo, tú stranu mam z nejakých dôvodov odjakživa radšej a posadila som sa. Neviem, prečo by som pri tom mala byť na kolenách. Ale ruky som zopla.

Ahoj Bože...
keby sme boli starí priatelia, tak by som sa spýtala, či si ma ešte pamätáš, ale som si istá, že pamätáš. Takže vieš, že kostoly neuznávam a celý tento cirkus okolo... Tebe to pripadá logické? Pochybujem, že naozaj chceš, aby som tu teraz kľačala a modlila sa tridsať krát Otče náš, lebo som sa rúhala. Čo by ti to aj dalo? Veď vieš, že v Teba verím, inak by som k Tebe nehovorila, takže je nutné aby som ti to dokazovala takým spôsobom? Niekedy si predstavujem, ako sa plieskaš do čela, keď vidíš tých fanatikov dolu na zemi. A tiež si myslím, že musíš byť „nadšený“ keď vidíš kňazov v celibáte, pri čom si jasne zavelil, že sa máme milovať a množiť, alebo ako to bolo. Mimochodom, mohla by som Ťa o niečo poprosiť? Vieš, že nezvyknem prosiť, možno si niekedy pomyslím „Bože prosííím!“ ale to je skôr taký rečnícky povzdych nad momentálnou situáciou, isto chápeš. A tak ako toto chápeš, tak isto určite vieš, že mám trochu komplexy, zo svojho tela... uvedomujem si, že keď raz nájdem niekoho, kto ma bude takúto milovať, bude to úžasné, ale aj ja by som chcela mať zo seba dobrý pocit. Nemala som sa ja narodiť ako chlapec? Veď som taká vyziablina... prečo pre Boha... ehm pardon, prečo nemám žiaden tvar? Moje kamarátky majú pekné boky, veľké prsia, štíhly pás... ja som ako doska, kde nič tu nič... nemohol by si mi dať aspoň tie prsia? Alebo zadok? Veď to nie je tak veľká vec, ako napr. koniec hladomoru v Afrike alebo svetový mier. Myslíš, že by to nešlo? Mimochodom, vadilo by Ti, keby som dala náš rozhovor na svoj blog? Dúfam, že nie, ale neviem prečo by malo, keďže bežné modlitby vyšli v tisíc rôznych vydaniach... tak nevidím dôvod, prečo by nemala byť zverejnená moja osobná. Porozmýšľaj prosím o tom, čo som vravela, dobre? Urobilo by mi to radosť a teraz idú tie Vianoce, che che, veď vieš... Tak ja pôjdem, o chvíľku Stela otvára hudobné nebo, aj keď stále neviem, či tam pôjdem. Maj sa dobre... ďakujem za trpezlivosť.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
arya  21. 12. 2007 21:59
Hudobné nebo? Ktorý obchod? Dr. Horák?
Napíš svoj komentár