Koniec naivity #november2022

Sú otázky, na ktoré by sa pred piatimi rokmi ľahšie odpovedalo. Keď má človek sedemnásť, či osemnásť, tak si ľahšie vytvorí v hlave obraz o spoločnosti a svojom mieste v nej. Asi sa to spája s tou mládežníckou naivitou. „Budem tou zmenou, ktorú chcem vidieť “ alebo menej otrepané, no ekvivalentné „Budem dávať váhu prázdnym gestám.“ Chuť meniť – tá mi síce nikdy nechýbala, no teraz sa mi už skôr hnusí. Hnusí sa mi tá ľahkosť ľudí, ktorí sa tvária, že vedia. Aj ja som chcel meniť celý svet, no časom som to zabalil s tým, že bude stačiť ak raz zmením aspoň ten svoj.

Dnes sa už nedávajú mená po rodičoch, mladí vyjadrujú zásadný odpor voči predkom, ktorí im pridelili mená tradičným spôsobom, synovi po otcovi, dcére po mame, takto sa od svojich rodičov odstrihávajú, chcú byť úplne samostatní, je to forma protestu. Je to protest, lenže nedokonalý. Dokonalé by bolo keby mladí ľudia vôbec nemali deti. Keď ich majú, sú napriek protestu rovnakí ako ich rodičia, ktorí takisto majú deti. Potom už darmo čachrujú s menami, to nie je rebélia.


Je to jednoducho tak. Neexistuje úspešná rebélia. Stále sme odsúdení robiť to isté, čo naši rodičia. 100 rokov samoty. Tak veľmi som sa snažil byť iný, avšak nikdy som sa nesnažil zmieriť s tým, že sme všetci rovnakí.

Doteraz som sa niekedy zahrávam s tou myšlienkou, že aké by to bolo, keby som skutočne zarebeloval. Každý na to niekedy myslí. Zbalil sa a odišiel niekam. Už sa neozval. Napríklad do Francúzska. V novembri 2022 by bolo nejaké rodinné stretnutie a oni by rozmýšľali. Kde je? Čo robí? Prečo odišiel? Mohli sme spraviť niečo inak? No dobre, to posledné by sa nikto nepýtal, zasa tá naivita (v realite by som bol nevďačným, drzým a všeličím iným). Ja by som začal život niekde inde, podľa seba. Začať od nuly musí byť zaujímavá skúsenosť. Najprv ubytovňa a nejaká otrokárska práca kým sa nenaučím lepšie jazyk a tamšie spôsoby. Potom by som si našiel prácu, kde by som využil svoj potenciál a zarábal peniaze a viedol normálny život. Niekde ďaleko od všetkých, čo ma teraz obklopujú.

Myslieť si, že by som to urobil je naivné. Myslieť si, že by mi to skutočne pomohlo nájsť pokoj a ticho je tiež naivné. Tak isto ako je naivné písať blog o tom, čo bude so mnou o päť rokov.

Dobre, tak tu teda zostanem. Len doštudujem, nájdem si prácu na TPP, odsťahujem sa. Asi najprv podnájom a rok na to hypo. To závisí aj dosť od partnerky, ak to dovtedy budeme ešte vládať ťahať. Možno už nie. Potom si dáme bolestivé zbohom a ona si nájde lepšieho a hneď sa vydá. V tom som dobrý – zatiaľ mám 100% úspešnosť – všetky moje bývalé sú už vydaté. Slečny, ak hľadáte manžela, tak sa dajte dokopy so mnou a budete ho o chvíľu mať. No ja ním nebudem.

Každopádne, čo potom? To je ten čas kedy si treba začať plniť sny. No dal som si predsa záväzok nebyť naivný. Budem odsúdený na ten kolotoč. Zarábať, míňať, možno deti a starnúť. 

Keby som teraz ukončil tento blog, tak prípadný čitateľ, ktorý sa dostal až sem, by mal právo ma verejne zlynčovať. Však jeho námaha pri čítaní neviedla k žiadnemu výsledku. Preto sa pokúsim ešte niečo relevantné napísať. Nebudem naivný, už tým nič nezachránim.

Teda ako sa vidím o päť rokov? Budem samostatný – bývať vo vlastnom (zahypotékovanom), zarábať na seba a rozhodovať o sebe, čo v súčasnosti nemôžem na takej úrovni, ako by som si možno želal. Hlavne však v čo verím je, že budem oveľa lepšie zvládať riešiť svoje medziľudské vzťahy. Mám pocit, že nedokážem sa dostatočne venovať dôležitým ľuďom okolo seba. Predstavujem si, že budem stále v kontakte s tými, na ktorých mi v súčasnosti záleží a bude lepší „kamarát“. Budem vedieť lepšie komunikovať a budem viac empatický. Na tom predsa záleží. Táto predstava nie je naivná a nateraz mám pocit, že je pre mňa oveľa dôležitejšie sa upriamiť týmto smerom, než na peniaze a kariéru. Toto mi má šancu priniesť niekedy ten pocit, že už nemusím utekať.

Každopádne, do novembra 2022 skoncujem s naivitou.

 Pseudoblog

4 1 0 1 1

Komentuj

10 komentov k blogu