Ako Bratislavčan som mal ku Malým Karpatom vždy najbližšie. Tu som ako dieťa spoznával les, a preto som sa pred dvomi rokmi rozhodol si spraviť prvú svoju hrebeňovku práve tu. Bohužiaľ, zlá pripravenosť a takmer žiadne skúsenosti so zložitejším plánovaním spôsobili, že som to so spolužiakom na druhý deň zabalili v Sološnici. Po dvoch rokoch som sa rozhodol vrátiť a vyrovnať skóre. Teraz už skúsenejší a s lepším ruksakom som si prišiel užiť svoje domáce pohorie.
Väčšina ľudí si spája Malokarpatskú hrebeňovku s 92-kilometrovou Trnavskou stovkou, ale ja som vedel, že by som ju nedal a takisto, keď si chcem užiť pohorie, tak nemá zmysel sa náhliť, ísť miestami s výhľadmi v noci a podobne.
Takže týždeň po mature som si zbalil stan, spacák, karimatku, oblečenie a jedlo na 5 dní. Naplánoval trasu dlhú 118km aby som prešiel všetkým zaujímavým. Fyzicky som nebol bohvieako pripravený, lebo cez školu som nikam nechodil. Dal som si tréningový deň 35km, ktorý som celkom zvládol, tak o pár dní na to, v stredu 11.7.2014, som sa ráno odviezol MHD na zastávku Pri Suchom mlyne a vyrazil do kopcov.
1. deň Bratislava (Vojenská nemocnica) - Pezinská baba – 28,8km 7:40-16:00
Na stúpanie na Kamzík nemám dobré spomienky. Nebol som zvyknutý na ruksak a komáre boli neznesiteľné. Boli všade, nedalo sa im ujsť a repelent mal na ne veľmi pofidérny účinok.
Prešiel som Kamzíkom a zastavujem sa v altánku, z ktorého je na televíznu vežu pekný výhľad. Chcem si dať sójovú tyčinku (malé, lacné a energetické), no upúta moju pozornosť niečo iné. Nájdem tu zápalky a noviny. Pri balení sú to jediné veci, na ktoré som zabudol. Mám čínske polievky aj ešus, ale ako spravím oheň? Zoberiem si tak, aby aj ostatní mali z čoho brať a idem ďalej.
Na asfaltke, začína kvalitne pripekať (má byť až 34°C), tak si oplachujem hlavu v údajne nepitných prameňoch. Máriin prameň, Zbojnička, Himligárka... všetko vraj nepitné, ale ja už som z nich popil hektolitre na svojich tripoch. Celkovo sa riadim v lese heslom, čo vyviera a tečie je pitné.
Za Bielym Krížom stretnem cyklistu s defektom. Chvíľu sa rozprávame o turistike (pred rokom sa pokúsil o Trnavskú stovku) a vraví, že cez víkend vezme deti na prechod Karpát krížom cez Záruby a budú spať na Ostrom Kameni. Bodaj by bolo viac takýchto otcov, čo vedú deti k turistike. Mám pocit, že vo svete sa už vytrácajú takíto otcovia, ktorí chodia so synmi do hôr a pomáhajú im vybudovať si vzťah k prírode.
Prejdem Somár a počujem z diaľky zvuky ako pri ohňostroji. Až po čase si uvedomím, že vo vojenskom priestore sa ozýva streľba, asi vojaci sa učia strieľať. Výstrely ma sprevádzajú niekoľko hodín, po každom ešte počujem ozvenu od kopcov. Po zopár hodinách mi to lezie na nervy. Takisto si všímam holoruby v tejto časti Karpát, rozsiahle lúky, ktorá vznikli ťažbou dreva. Zhoršujú orientáciu, lebo neraz sú vyrúbané aj stromy so značkami.
Okolo štvrtej prichádzam na Pezinskú Babu. Je tu mŕtvo. Všetko zavreté a iba ceduľky „Na predaj“. Takúto scenériu si predstavím pod slovným spojením „zdochol tu pes“. Nachádzam jeden otvorený bufet spojený s penziónom, kde je nejaká škola v prírode. Bufetár mi za 3€ donesie párky a veľkú kofolu. Cena celkom vysoká, ale bufetár má môj, rešpekt, že to tu ešte tiež nezabalil. Dokonca sa sám ponúkne, že mi dopustí vodu do fliaš.
Prišiel som celkom skoro. Tak ešte niekoľko hodín len tak ležím na karimatke a potom idem k prístrešku určenému v zime pre bežkárov. V ňom strávim noc. Prvý deň bol celkom nezaujímavý prechod už známymi miestami.
2.deň Pezinská Baba – Amonova lúka – 29,6km 7:30-21:00
Budík zvoní o šiestej. V noci som sa stále budil kvôli tvrdej podlahe, ktorú ani karimatka nezmäkčila. Nadránom prebehla okolo mňa srnka. Včera som už dve videl aj s hadom a veveričkou. Celkom pekný začiatok výletu.
Po rannej hygiene sa zbalím a opúšťam nocľažisko. Nechápem prečo, ale bolí ma ľavé koleno pri každom kroku. Najhoršie sú klesania. Normálne rozmýšľam, či to nezabalím. Nakoniec sa rozhodnem, že vynechám odbočku na Vysokú, a tým bude deň menej náročný. Potom uvidím ako ďalej.
Zrána je celkom chladno a je silná hmla. Na hrebeni ju vietor prefukuje z jednej strany na druhú a vytvára krásne biele divadlo. Okolo prebeží srnka s malým potomkom a ja sa dostávam na Skalnatú, kde vďaka oparu nie je dobrý výhľad. Spravím zopár fotiek a zapíšem sa do vrcholovej knihy. Zisťujem, že včera tadeto prešli SNP-čkari (Cesta SNP – turistická trasa od Dukly po Devín dĺžky cca 700km), ktorý tu mali 26. deň. Sú to machri. Dnes prídu na Devín a budú oslavovať.
Aby som si pozdvihol náladu, tak si pri klesaní spievam. To je výhoda, keď idete lesom sami. Môžete si spievať a nikto vás nepočuje ako strašne to znie. Časom ma to prestane baviť, lebo poznám iba zopár textov. Je to divné, ale nemám pamäť na texty pesničiek. Pamätám si iba zopár, ktoré som počúval pred 8 rokmi. Teraz môžem počúvať koľko chcem, ale text poznám iba keď pesnička hrá v pozadí... len tak si už nespomeniem na nič, čo mám teraz v playeri.
Prichádzam k lúke Čermák, kde si tvár a nohy umývam v prameni. Neviem, či to spievanie fakt pomohlo, ale koleno si už necítim. Asi som si zničil všetky nervy a už nemá čo bolieť. Na Hubalovej stretávam SNP-čkarov. Majú 24. deň. Núkajú mi glukózový cukor a prehodíme zopár slov. Najkomunikatívnejší chalan vraví, ako strašne už chce byť doma... sa mu nečudujem.
Kedže koleno nebolí, tak idem na Vysokú, kde je nádherný výhľad. Síce sa stále drží opar, ale aj tak to stálo za výstup. Fotím sa pri kríži (pomáha mi statív a samospúšť), zapisujem do vrcholovej knihy (dnes už druhá), klesám a rýchlo pokračujem ďalej.
Sedlo Skalka. Takéto úseky sú pre mňa zvlášť nebezpečné. Skaly, za ktoré by sa ani Malá Fatra nemusela hanbiť. Klesám a musím dávať pozor na každý krok. Niektoré kamene nie sú pevné, síce bežne by som to vedel zísť poľahky aj rýchlejšie, ale ruksak. Keď máte na sebe 80-litrový ruksak (nebojte nebol plný), tak máte posunuté ťažisko dozadu. Problém nastáva, keď sa nahnete, lebo vtedy môžete poľahky stratiť stabilitu a skotúľať sa. Takže opatrnosti v takomto prípade nie je nikdy dosť, a teda po štvornožky, tvárou ku skalám, pomaly zostupujem. Naberám meškanie.
Zídem do Sološníckej doliny, kde som pred dvomi rokmi skončil. Teraz si beriem palicu zo zeme a idem vystúpať z 270m.n.m. na 750m.n.m. čo je asi to najviac, čo v Malých Karpatoch nájdete. Idem priam slimačím tempom. Vlečiem sa a naberám meškanie oproti plánu a zdá sa mi, akoby som stúpal celý deň. Konečne na rozhľadni Vápenná (pre domácich Roštún). Leziem na rozhľadňu. Fotím ako odušu. Zapisujem do vrcholovej knihy (dnes už tretia) a utekám ďalej. Už je po siedmej a ešte mám pred sebou asi 5 kilometrov.
Ponáhľam sa pomedzi skaly a zostupujem na Mesačnú lúku, kde sa pasie celé stádo srniek. Nedarí sa mi ich vyfotiť, lebo rýchlo utekajú preč. Ale boli nádherné. Nasleduje Klokoč. Nachádza sa tu asi dvojmetrový kríž, v ktorom sú zaklincované kvantá klincov. Vraví sa, že kto ide okolo má si zabiť klinec (kladivo tu je, klince nie) a potom kríž ponesie jeho strasti. Nemám klinec, smola, strasti si ponesiem sám.
V malej schránke nachádzam drobnú obálku, na nej je napísané „List pre teba“. Keď pre mňa, tak otváram. Je tam nakreslení obrázok a napísané „Ak pochopíš krásu prírody, tak nemôžeš zablúdiť.“ Pekné. Skladám papier späť do obálky, nech si aj iný prečíta a zapisujem sa do vrcholovej knihy. Hneď sú tu dve, na druhej je napísaná adresa, kam sa má poslať, keď bude vypísaná. Sranda, aj ja by som si mohol na nejaký kopec dať takto svoju vrcholovú knihu .
Sedím a pozerám ako sa blíži slnko k obzoru. Je tu krásne. Vedel by som tu presedieť až do úplnej tmy, ale treba ísť na Amonovu lúku. Je mi z toho smutno, ale idem ďalej. Pri zliezaní Klokoča vystraším skupinku muflónov. To tu akože normálne žijú divé muflóny? Nechápem. Neskôr stretávam aj líšku. Za šera prídem na Amonovu lúku a rýchlo si robím oheň aby som si spravil polievku a potom zjem dáku konzervu. Líška ma navštívi a v svetle čelovky len vidím dve silno žiariace bodky –oči. Keď sa postavím, tak rýchlo utečie. Ja dojem a spravím si stan. Dnes to bol asi najnáročnejší deň.
To be continued...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár