Moja púť po severovýchode 1/2

Prológ
Otáčam kľúčom v zámke. Nechcem predsa nikoho zobudiť buchnutím dverí. Všetci už šli spať, takže som sa rozlúčil skôr. Teraz už idem. Prvý krát som odkázaný len sám na seba. Žiadna rodina, spolužiaci, priatelia, vedúci či učitelia. Idem sám s 80-litrovým ruksakom na chrbte. Prečo som sa vlastne rozhodol ísť niekam takýmto spôsobom? Posledný rok som mal veľmi zmiešané pocity a cítil som neuveriteľnú túžbu sa zbaliť a vypadnúť. Nie na stálo. Len som chcel vyskúšať ísť životom sám. Možno ma iba inšpiroval Paulo Coelho tými jeho kecami ako pastier po putovaní zistil, že mal doma poklad alebo Chris McCandless, ktorý musel dva roky sám ísť aby zanechal odkaz „Happiness only real when shared“. Každopádne už neočakávam, že pochopím svet, či nebodaj sám seba. Jednoducho idem, Už nič neočakávam. Len idem.

„Sedím vysoko nad mestom a pozerám na priestor 20 rokov obývaný mnou.
Nikto sa necíti dobre asi deje sa niečo, márne píšem vety splývajúce s tmou.“
Kexo – Nikto nič

Sám v kupé sledujem svetlá Bratislavy, ktoré ma míňajú. Sprievodca mi už skontroloval môj mesačný sieťový lístok. Všetko je v poriadku. Ešte osem hodín. Boli doby keď cesta naprieč Slovenskom trvala celé dni. Cesta bola dobrodružstvom samotným. Teraz je to oveľa jednoduchšie, ale dúfam, že sa nedožijem obdobia, keď budeme cestovať BA-KE za 10 minút. Keď sme chodili autom do Chorvátska, tak som si vždy užíval samotnú cestu diaľnicou. Cesta je dôležitá. Človek sa počas nej môže psychicky pripraviť na cieľ. V mojom prípade je cieľ samotná cesta. Život je cesta. Môj cieľ je cesta. Cieľ je život?

1. deň
Strhnem sa. Zobudili ma odchádzajúci spolucestujúci. Šli so mnou len od Košíc. Preberám sa a zisťujem, že som v Prešove. Koľké šťastie, že je to konečná, takže moje zdriemnutie zostane bez následkov. Je osem hodín ráno a opúšťam rýchlik Poľana. Vychádzam pred stanicu v meste, kde som v živote nebol a som sám ako prst. Naskytuje sa otázka „a čo teraz“? Prišiel som si pozrieť východ, takže idem do mesta. Vykladám 25 kilo na chrbát a idem smerom, ktorý mi ukázala šípka „centrum“.

Prvý deň je veľmi rozpačitý. Prechádzam sa mestom, bol som na veži. Aj v múzeu v Solivare, ktoré mi spolužiak odporučil, ale stále som si nezvykol na samotu. Rozprával som sa iba so slečnou, ktorá zbierala podpisy aby pán Kiska mohol kandidovať za prezidenta, s revízorkou, ktorá mi chcela dať pokutu 2€, lebo som nemal lístok za ruksak a s pánom v múzeu. Pocit slobody, ktorý som si užíval vo vlaku je fuč. Takto to bude najbližší týždeň? Cítim sa prázdno. Idem na vlak do Bardejova. Ani mi nevadí, že hodinu musím čakať na stanici. Už sa mi nechce potulovať cudzím mestom. Aj keď musím priznať, že Prešov je celkom pekný.

Bardejov. Úchvatné to mesto. Čo sa týka miest, tak je to najkrajšie, čo som na východe videl. Námestie, dóm, hradby, fontána a Slnko sa nebezpečne rýchlo blíži k horizontu. Je načase si ísť hľadať nocľah. Prvý krát sa dostávam do kontaktu s milým východniarom. Na svojej ceste som ich stretol veľa. Mám pocit, že tu si ľudia viac všímajú jeden druhého. V Bratislave si nikto nikoho na ulici nevšíma. Iba sociálne prípady, ktoré potrebujú „prilepšiť“ majú veľký záujem o ostatných. Inak sú všetci duchovia. Každý má svoj príbeh a ide si za svojim. No tu je to iné. Neviem, či to je tým veľkým ruksakom, ale vzbudzoval som pozornosť. Milý pán mi ukazuje cestu. Ešte dva kilometre a prídem na lúku z kade bude vidieť celý Bardejov. Tam si postavím stan a prežijem prvú noc na ceste.

2. deň
„Ty si z Bratislavy? Ja som v Bratislave študoval na akadémii, v Rači. Musíš sa ísť pozrieť do Bardejovských kúpeľov. To ako keby si ani nebol v Bardejove, ak si sa nebol pozrieť v kúpeľoch.“
Takto som sa nečakane dostal do kúpeľov po rade jedného Bardejovčana, ktorý mi skrížil cestu. Nemal som v pláne tam zaisť. Nebol som zvedavý na zopár hotelov a rekreujúce starenky. Keď už som tu, tak si aspoň napustím do fľaše tú smradľavú vodu a kúpim Natálii oblátky. Ešte návšteva Dómu a výstup na vežu a odchádzam. Idem ďalej. Do Stropkova.

Pri názve Stropkov si hneď spomeniem na ôsmy ročník na základke. Stropkov – telefóny. Okresy Stropkov, Svidník – jediné okresy na Slovensku bez železnice. Telefóny sa tu už nevyrábajú (závod Tesal už vyrába iba káble a iné súčiastky), ale železnica tu ešte stále nie je, tak aspoň niečo z tej základky je aktuálne.

Vystupujem z autobusu, nasleduje objatie a „vitaj v Stropkove, ruksak si odnesieš ku mne a ideme do mesta“. Teším sa, že konečne stretávam človeka, s ktorým sa môžem normálne porozprávať. Prechádzam mestečkom a obdivujem pravoslávne kostoly. Také v Bratislave nemáme. Preliezame dierou v plote na starý židovský cintorín. Jeme zmrzlinu za 30c za kopček (stále nevychádzam z úžasu – u nás v centre pod 50c nekúpim). Užívam si spoločnosť. Neviem koľko nasledujúcich dní pôjdem osamote.

3. deň
Počuli ste o kríze tretieho dňa? „Na tretí deň opadne eufória príchodu a začiatku, nenastúpi ešte príjemná rutina známeho, nevidno zatiaľ čiastkové výsledky, ale už stihnú na seba naraziť problematické povahy, dostaví sa únava, prípadne vyjde najavo nevhodný pomer prostredia a prípravy naň“ (pre viac informácii prečo je tretí deň na výpravách najhorší siahnite po knihe „Urobíme všetko, čo sa dá“ od Evy Borušovičovej – venuje tomu asi 3 strany). Rozhodol som sa nič nepodceniť. Tretí deň je oddychový.

Musím uznať, že múzeum vo Svidníku je veľmi pekne spravené. Takisto aj blízky pomník, aj keď tie tanky a delá, čo tam sú, nie sú autentické. Prezrel som si skanzen. Viete, čo je na východe najlepšie? Nie sú tam ľudia. No sú, ale nie je ich tam toľko ako na západe. V skanzene som stretol až jednu rodinu, inak bolo ľudoprázdno. Avšak moja teória neobývaného východu má chybičku krásy. Okrem krčiem (nechápem ako sa môže uživiť v takom maličkom mestečku ako je Stropkov toľko krčiem) sa ľudia koncentrujú, ako je v lete zvykom, aj na kúpaliskách. Nevadí, polovicu svojho tretieho dňa som strávil so svojou Stropkovskou sprievodkyňou na kúpalisku. Cestovným krízam treba predchádzať.

Deň zakončievam výstupom na menší kopec nad Stropkovom. Fotím si dvojkríž a sledujem vysvietené mestečko a krásne hviezdy. Hviezdy. Ďalšia vec, čo v Bratislave nie je vidieť. Milujem hviezdy a najmä v auguste, kedy Zem prechádza pásom asteroidov. Pri každom si človek môže niečo priať a prianí nie je nikdy dosť.

4. deň
„Jeden študentský do Stropkova, poprosím.“
„Si robíš srandu?“
Ospravedlňujem sa šoférovi, ale zjavne má zlú náladu. Prvý nevraživý človek na východe. Asi sa zle vyspal alebo mu žena nedala. Každopádne ja idem zasa do Svidníka. Čaká ma prvá túra.

Po zastávke v Lidli opúšťam mesto a idem smerom, ktorým by mala byť červená. Musela sa niekde odpojiť na západ. Krosujem lúku. Som pri letisku. Krosujem ďalšiu lúku. Krosujem les. Krosujem húštiny. Idem po zoranom poli a predo mnou sa začnú črtať domčeky. Až v dedine zisťujem, že som konečne dorazil do Kapišovej. Dve hodiny som šiel mimo značky, ale som na správnej ceste. Je 35°C a ja kráčam Údolím Smrti. Pečie na mňa statočne. Fotím si tanky a idem ďalej. Nižná Písaná. Prvá obec na mojej ceste, ktorá je už označená aj azbukou.

Vstupujem do lesa, do chládku. Kráčam ďalej po červenej. Po vyše siedmych hodinách chôdze a prestávok si sadám na vytúženú asfaltku. Počujem prechádzajúce kamióny, takže som blízko hlavnej cesty, teda blízko Duklianskeho priesmyku. Som vyčerpaný z tepla. Za dnešok som vypil vyše 5 litrov vody. Sedím na asfaltke a premáha ma únava. Strhnem sa zo spánku. Zaspal som po sediačky, no verím, že polhodinový spánok mi dodal energiu. Glukózový cukor a kráčam ďalej. Už to nie je ďaleko.

O kúsok ďalej sa najem v reštaurácii. Cez deň som zjedol tri sójové tyčinky (majú vysokú energetickú hodnotu) a niekoľko cukríkov glukózového cukru. Normálne jedlo mi padlo vhod. Obzerám si pamätník keď začujem hrom. Už nepraží Slnko, je zamračené a v diaľke je búrka. Rýchlo kráčam do lesa a pri chôdzi ma silno pichá v boku. Sú to preteky o čas. Musím nájsť oficiálne stanovisko, ktoré sa tu nachádza, a postaviť stan skôr, ako tá búrka prídem ku mne.

S prvými kvapkami zaliezam do stanu. Píšem esemesku domov a @bettsy , nech vedia ako sa vyvíja moja cesta. Ďalší blesk ma donúti vypnúť mobil. Vraj mobily priťahujú blesky, aj keď ja tomu moc neverím. O chvíľu prestáva pršať. Nadšene zisťujem, že búrka ma odchádza zo západnej strany. Na západe to musí byť masaker.

5. deň
Viete aký je prvý obchod za poľskými hranicami? „Lacné mäso“ dokonca ten billboard je v slovenčine, čo je nezvyk. Aj na slovenskej strane sú totiž poľské nápisy. Namiesto „reštaurácia“ je „sklep“. No, lacné mäso nám pre istotu Poliaci preložili.

„Svidník? Prešov? Where are you going?“
Prvý stop v mojom živote. Poľský pár idúci na dovolenku do Rumunska. Berú ma do Svidníka. Neskôr zisťujem, že som debil. Mal som ísť s nimi do Vranova nad Topľou, kde by som nastúpil na vlak. Nevadí.

Vo Svidníku pomerne krátko stopujem a už sa veziem s pánom, ktorý je bývali majster ČSSR v stopovaní. Ani som nevedel, že v tom sa robili majstrovstvá.
V Stropkove už čakám dlhšie, kým ma jeden pán berie do obce Havaj. V Havaji čakám. Čakám. Autá moc nechodia a keď aj nejaké prejde, tak nezastaví. Tak čakám. Po čase mi zastavuje starší manželský pár. „Medzilaborce?“ „Ňagov, to je po ceste. Nastúpte si.“

V Medzilaborciach na stanici mám prvé vážnejšie stretnutie so spoluobčanmi tmavšej pleti. Pýtajú centy, neskôr sladkosti. Nič im nedávam. Potom mi začne vysvetľovať chalan ako jeho rodičia sú v Anglicku a keď zarobia, tak príde za nimi. Už vie po trocha po anglicky. „Bye-bye“ a „Fuck my dick“ sú jediné frázy, čo pozná. Ale on asi viac nepotrebuje. Idem do Humenného, prestupujem do Sniny a čakám vyše hodinu na autobus do Osadného.

„Chlapče, kam ideš?“, kričí na mňa šofér cez pol autobusu. Sedím v strede a som jediný pasažier. Kto by šiel takto v sobotu večer do takej dedinky.
„Na hrebeňovku.“
„Daj si pozor. Bude pršať. Vyhodím ťa pri krčme, pre teba je to zároveň aj obchod. Vieš, že tam hore žijú medvede?“
Cestou sledujem kopce. Mám veľký rešpekt. Mohutné, zelené a vrcholky sa strácajú v čiernych mračnách. Plánujem v nich zostať tri dni.

„Ahóóój! Z kade ideš?“
V Osadnom ma vítajú malé deti. V krčme sa ma niekoľko ľudí pýta, kam to mám namierené. Všetci mi prajú šťastnú cestu a ja vyrážam na lúku za dedinou. Pred cestou sa musím poriadne vyspať.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu