Tu sa dostávame na kameň úrazu. Pokiaľ ste niekedy viedli rozhovor z nejakým človekom, čo je zrejme veľmi pravdepodobné, keďže aj čitateľ mojich výplodov bude zrejme príslušníkom ľudskej rasy. Teda viedli ste rozhovor, a pravdepodobne ste boli sklamaný tak ako ja. Sklamaný nielen úrovňou žalostne nízkej inteligencie, ale aj úrovňou názorov a mierov predsudkov. Sklamali ma ľudia, ich plytké hodnoty a ich plytké ciele. Ich úzkoprsosť vo mne vyvoláva pocit zúfalstva.
Teda sme zúfalí, no čo ďalej. Čo ďalej? Čo ak sme odsúdený do smrti trpieť pod nadvládou hlúposti? Čo ak neprijmeme plytké hodnoty? Ak som prisahal že nebudem denne pritakávať debilom obmedzeným svojimi materiálnymi potrebami. Ak som povedal nie. Tak zrejme žijem v rozprávke, som hlavný hrdina, no je to rozprávka ktorá nekončí šťastným koncom.
Odsúdený k záhube, ako pesimistická úvaha optimistu. Teda, aj keď všetko bude zlé a horšie pozitívna správa je že to skončí a vyhliadka je taká že nikto nevie čo bude potom. Ergo, ako sa postaviť k nápadu duševne chorých jedincov a odísť dôstojne? Vysloviť vedome svoje posledné slová, a otrčiť kopytá? Otrčiť ich naschvál? Teda títo jedinci sú podľa mňa zbabelí, nezodpovedný alebo len majú mierne slabší pud sebazáchovy tak ako ja. Stačí si na smrteľnej posteli uvedomiť v trochu morbídnom zmysle porekadlo: Čo môžeš urobiť dnes neodkladaj na zajtra! A vytiahnuť šnúru zo zásuvky. Ešte povedať: Do videnia pán primár, a nebudte taký kokot že to zapojíte naspäť.
Takto si predstavujem jeden z tých šťastných koncov, nebáť sa, neľutovať, zo cťou, iróniou, a štýlom. A hlave z myšlienkou, že napriek tomu že ste ma chceli zlomiť ja som vydržal, bol som ten čo podľa vás konal nepochopiteľne, ten čo sa nevzdal svojich zásad, a nakoniec aj ten čo môže takto v pokoji s úsmevom na tvári a urážkou na jazyku odísť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár