Ak nemáte žiadne tiene, nie ste vo svetle IV

Teraz akurát pred spaním mám ešte trochu času. Spravil som si fantastické špagety, na ktoré nedám dopustiť, a rozhodol som sa, že predsa len pridám nejaké to zamyslenie. Rozhodol som sa pridať zamyslenie teda o tom, či sa dá pochybovať o niečom, čo je dobré, či sa dá silou mocou negovať niečo, čo je jasné, a vlastne prečo človek o niečom stále trebárs pochybuje.

Už René Descartes vo svojom diele cogito ergo sum vyslovil geniálnu myšlienku, ktorá znie, že pochybujem o všetkom okrem toho že pochybujem, a že to všetko je prvá a nespochybniteľná pravda o svete. Aby som to v skratke vysvetlil, ako si pamätám spoza lavíc na vysokej, tak je to približne o tom, že jediné čo môže považovať za isté je fakt pochybovania. Aby niekto mohol pochybovať, musí myslieť.

Pripadá to trochu zvláštne. Nechcem teraz rozoberať nejaké moje analytické myšlienky na descartove cogito, ale ide mi o to, že dá sa to zosúladiť s nadpisom, že teda ak človek nemá žiadne tiene, nie je teda vo svetle.

Nepriamo tento citát nabáda človeka k poznaniu, že ten, kto počas svojho života niečo dokazí, skazi, niečo sa mu proste nepodarí a nevyjde podľa jeho predstáv je minimálne dôkaz toho, že sa o to aspoň pokúsil. Áno, jeden smiešny citát hovorí, že kto nič nerobí nič nepokazí, preto sa nebudem pokúšať o nič. Tento pasívny postoj mnohí by najradšej zachovali.

Je to možno sčasti aj preto, pretože majú isté meno a reputáciu napríklad v danej spoločnosti, a teda logicky, mohli by sme z toho všetkého vydedukovať, že aj to najmenšie, minimálne zaváhanie človeka  môže stáť reputáciu, miesto, proste všetky tie pomyslené materiálne, duchovné, duševne a iné benefity, ktoré človek požíva vplyvom napríklad svojej práce, vplyvom svojho viac alebo menej významného a významnejšieho postavenia v spoločnosti.

Áno, niekomu proste ide o veľa. Niekomu ide o extrémne veľa, kedy proste mu záleží na tom, ako vyzerá pred druhými. Niekedy je úprimný, ale zas niekedy nie je úprimný a dobre vieme, že občas je príjemné napríklad zahrať niekomu na city, možno zahrať pred niekým nejaké divadlo, a stať sa akýmsi hercom. Nemám to samozrejme na mysli doslovne, aby niekto študoval a vydal sa na dráhu herca, alebo hral v divadle, ale v tom, že...

Aj náš život môžeme vnímať v podstate ako jedno veľké javisko, ako jedna veľká divadelná hra, ktorá má svoj začiatok, ale vieme veľmi dobre, že teda všetko, čo sa raz začne, sa prirodzene musí aj skončiť. A presne počas tohoto nazveme to teda príslovečným pomenovaním "hereckého výkonu" musíme si byť vedomí toho, že je rozdiel niečo hrať akože, teda nestotožniť sa s pravdivou podstatou a identitou toho deja, a je rozdiel niečo proste prežiť naplno.

A niekedy človek je proste v živote právom zmätený, pretože vie, že keď je čestný a úprimný o to ťažší  teda máme život. Aby som bol konkrétny uvediem jednoduchý prípad zo života.

Viacerí naozaj, ak sme dobre vychovaní, ak sme čestní, v skratke teda poviem, zachovávame čestne pravidlá hry, nemáme sa čoho báť, dobre vieme, že vždy sa nájde niekto, kto to celé bude chcieť napríklad prekaziť, zničiť, znevážiť, ponížiť napríklad autoritu toho druhého človeka práve preto, lebo mu možno závidí tú celkovú pozíciu. Že zato, že on tú pozíciu nepožíva, lebo sa možno zas cíti v niečom ukrivdený a takto teda by sme mohli pochopiteľne myslieť na rozličné odvetvia v práci, mohli teda by sme menovať ďalej.

Pochopil som, že napriek tomu, že toto všetko vytvára v človeku akýsi tieň, teda sme v tieni niekoho, kto aj možno evidentne je menej schopní odborne zdatní ako my, je to aj celkom ľahko trebárs dokázateľné, na základe poznania niektorých zodpovedajúcich faktov, celkovo to tvorí nepríjemnú atmosféru, kde človek niekedy v plnej spravodlivosti sa dopustí viacerých škôd, a presne ako hovorí príslovie, že menej je niekedy viac, robíme presný opak, robíme viac, hoci by sme mali menej, lebo niekedy človek čím je viac aktívnejší, môže niečo pokaziť, čo vyššia aktivita neznamená, že ten druhý nutne musí vybadať a rozpoznať nejaké kvalitatívne stránky. 


Práve preto aj z tohoto vzniklo príslovie, že iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ.

Záverom mojej večernej reflexie, v ktorej ešte teoreticky by som niekedy rád pokračoval to chcem zakončiť približne tou myšlienkou, že keď človek ostane čestný a tým čím naozaj je, so svojimi kvalitami a hodnotami, každý omyl sa dá pochopiť a každá chyba sa dá napraviť bez toho, aby ten človek bol akosi uvrhnutý do nemilosti. Nech sa vám darí.

 Blog

1 1 0 0 0

Komentuj

22 komentov k blogu