Večerom som bol pozrieť spolužiačku, ktorá býva, relatívne neďaleko, tak u nás je v podstate všade blízko keď o to ide, a bol som veľmi rád. Spolu sme sa dobre porozprávali, naozaj mi bolo super. Ak teda mám akosi korešpondovať, alebo nekorešpondovať s tematikou mojou v tomto blogu by som tak formálne spomenul, že mi to padlo veľmi vhod. Veľmi príjemne som sa cítil, a poviem narovinu, že bol som šťastný. Pocítil som, že proste aj ja...
V istom zmysle cítil som isté prázdno, ktoré som potreboval vyplniť. Bolo to niečo, čo bolo jednoducho akosi nutné. Nevyhnutné. Veď predsa o nič nejde.
V dnešnej tematike sa preto zas, čudne pýtam, ako sa nesnažiť vypĺňať prázdno, a teda vysvetlím prečo to tak je.
Ako dobre vieme, častokrát prežívame niekedy také čudné pocity. Raz máme obdobia, kedy sme šťastní, raz nešťastní. Na ničom dobrom pravda neprinášali ani udalostí z posledného roka, kedy dobre vieme, svet sa zmieta vo vlne pandémie, a práve minimálne aj preto sa každý deň minimálne raz za deň modlím modlitbu sv. ruženca, ktorá ma veľmi upokojuje, a dodáva mi silu.
Mnohí z nás celkom isto majú radi nejaké stimuly, ktoré vedia navodiť dobrú atmosféru. Majú proste radi niečo, čo keď proste cítime niečo zlé, je potrebné to niečom nahradiť.
Stáva sa, že klasická odpoveď na to všetko je, že človek musí zmeniť prostredie, mal by myslieť možno pozitívne, možno by sa v nejakej oblasti mal viac snažiť, v čom možno pocítil akúsi osobnú zaostalosť, možno cíti, že v niečom proste poľavil, čo ho možno trápi.
Ako príklad uvediem to, že človek častokrát odmietne možno nejaký kontakt, nejaké to stretnutie... s významným človekom, ktorý je významný pravda už len tým, že je, a teda hrá nejakú tú rolu v našom živote. Teraz by som chcel vyjaviť niektoré moje myšlienky.
Možno naozaj je pravda, že hodnota každého jedného z nás je veľmi veľká. O to väčšmi si to napríklad uvedomujeme, kedy sa chceme skontaktovať s niekým, koho, jednoducho povedané, máme radi, je nám srdcu blízky, ale nie je to možné. Ale možno kedy človek veľmi nedúfa, predsa len sa podarí sa ho stretnúť. V podobnom duchu som zazvonil spolužiačke pri dverách, bol som bicyklom, a super, bola doma, reku ako žiješ, pozvala ma ďalej. O škole ako takej sme sa nerozprávali len formálne, povedali sme si svoje. Bolo mi proste super. Pocítil som aké to je, kedy človek si vyplní nejaké to prázdno, ktoré pociťuje.
Prázdno, ktoré opisujem, a ktoré sa netreba snažiť vypĺňať, možno to znie akokoľvek divne, ale jestvuje aj taká forma prázdna, a pokúsim sa v nasledujúcich riadkoch objasniť moje myslenie.
Nech by sme akokoľvek možno potrebovali byť možno aj stredobodom vesmíru, nazval by som to tak všeobecne, predsa je potrebné niekedy sčasu na čas sa stiahnuť. V tom čase, kedy to nastane, môžem zo skúsenosti napríklad povedať, že všetko okolo mňa som vnímal diametrálne odlišné. Neviem presne, čím konkrétne to je spôsobené.
Možno je to spôsobené, teoreticky, mojimi sentimentálnymi pocitmi, kedy zaiste tak ako každý jeden z nás, a nech mi nikto nepovie, že to tak nie je, povyšujeme proste naše momentálne citové rozpoloženie nad akúkoľvek rozumovú úvahu, to sme si už v mojom blogu myslím si že už asi dvakrát alebo koľko povedali, ale proste.... prostredie v nejakej zmene proste inak vnímame. Možno niečo nás trebárs otravovalo, a azda pôsobilo možno rušivým dojmom, momentom, až do nejakej tej chvíle, kde sa to všetko začalo v nás predovšetkým meniť, a meniť k lepšiemu, kedy človek si začína uvedomovať dve veci... za prvé začína si uvedomovať, že je niekým, a začína sa meniť na lepšie, a spoznáva predovšetkým hodnotu seba samého, ktorý je hoden úcty.
Záverom mojej reflexie vás pozývam k akémusi krátkemu zamysleniu, mysleniu na tých, ktorí naozaj sú opustení, a potrebovali sa s niekým veľmi porozprávať, ak niekoho takého poznáte... skúste to.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár