Zistil som aj na sebe, že čím viacej povinností napríklad musím vykonať, tým lepšie pre mňa. Tým viacej napríklad sa naučím. Tým viacej spoznám. Spoznal som tiež zas nových ľudí, prítomnosť ktorých ma vyslovene upokojovala. Ako to myslím.
Mnohí sa pozeráme napríklad na vykonanie niečoho len ako pokyn, ktorý splniť musím, a najradšej by sme sa na to vykašlali, nikomu nerobili akúsi opicu alebo poskoka. Mnohí nepracujú radi, a je to aj na tom vidieť, ako to mám možnosť vidieť aj ja. Vnímam práveže to, že človek čím menej sa bude zabávať, tým viac sa bude neskoršie radovať. Čím viac bude pracovať, tým lepšie si bude užívať pocit voľnosti a slobody, ktorý neskoršie celkom isto vie doceniť. Čím častejšie si človek napríklad niečo odopiera cielene, tým viac si bude vážiť akúsi hodnotu toho nedostatku, ktorú si neskôr v dostatočnej miere a forme dokáže plne vychutnať.
Toto čo som napísal, si myslím, že viacerí z nás zažili. Práve preto, tak ako sa zamýšľam v dnešnom mojom článku, či teda dokážeš niečo čo nedokážu iní sa nepýtam z akéhosi, nazval by som to triumfalistického pohľadu, že predsa ja som jedinečný a neviem čo, ale preto, aby človek nedal práveže najavo to, čo sa naučil. Aby to sme vedeli prijať sami. Bez toho aby sme to dávali na známosť.
A celkom isto sa stáva, že človek, ktorí niečo dokáže, nevie sa uplatniť, a povedal by som že to je to najhoršie, čo človeka môže postihnúť. Máš proste v niečom zručnosť, ktorú vieš využiť, to je v poriadku, ale celý život robíš niečo iné, ktoré ťa nenapĺňa vôbec, ktoré ťa dá sa povedať dostáva do akéhosi duchovného područia, zotročuje človeka. Stále proste len niečo musíš, ženieme sa za niečím, možno aj nedosiahnuteľným, niečo, čo keď dosiahneme, najradšej by sme to potom nemali. Možno sa za to aj hanbíme. Pretože človek keď sa obzrie dozadu, a možno vidí, čo všetko svojím konaním s cieľom niečo dosiahnuť pokazil najradšej by sa azda do toho ani nepustil, ale na konci je pozde lamentovať.
Častokrát človek sa veľmi rád s niečím pochváli. Teraz nemyslím, kedy človek pridá nejakú fotku a podobne, ja osobne veľmi rád fotím prírodu, v počítači aj mobile mám naozaj stoviek krásnych záberov z našej peknej prírody, a priznám sa príroda ma fascinuje, pretože nikdy sa jej neviem nabažiť.
Mám rád turistiku, prírodu, kedy môžem niekde vypadnúť. je jedno či človek absolvuje jednu trasu napríklad nespočetne veľa krát, vždy je to o tom, že človek proste zmení dané prostredie, a ide do prírody, porozmýšľa nad vecami, nad ktorými nemal čas rozmýšľať, a tam na to čas je. Tam je čas aj modliť sa za to, aby som na niečo zabudol, čo možno ma v niečom zaťažovalo, aby som na to intenzívne nemyslel.
Nie raz v školách vyzývajú učitelia žiakov k tomu, aby dosiahli lepšie a lepšie výsledky, alebo jednoducho povedané, aby sa lepšie učili. Áno, je to pravda, ale pokiaľ neukážeme napríklad aj študentom, aký zmysel je mať okrem všeobecných poznatkov aj poznatky, ktoré ťa v škole nenaučia, a to je láska, úcta, rešpekt, mlčať tam, kde treba mlčať a prehovoriť tam, kde prehovoriť sa žiada, stať sa človekom, ktorý pozna svoju úctu a hodnotu a uvedomuje si samozrejme aj hodnotu toho druhého a tiež, že človek potrebuje žiť v nejakej spoločnosti, učiť človeka žiť v spoločenstve, a nie v individualizme ako nejaký samotár a čudák.
Záverom článku by som povedal toľkoto. Mnohí zručnosti iných chápu tak, že sa len vyvyšujú, chcú sa teda len pred niekým vytiahnuť, čo všetko vedia, čo všetko majú, a čím všetkým oplývajú, možno preto, aby niekto niekomu závidel. Je to veľmi zlá forma, pretože okrem toho,že závisť je hriech, okrem toho závisť dobro do spoločnosti ako takej nikdy neprinesie, nikdy nikto z neho nebude mať úžitok. Závisť je aj znak toho, že keď človek dokáže niečo, čo nedokážu iní, ten človek proste to nevie stráviť, a veľmi ľahko je teda odhaliť jeho charakter.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár