Na začiatku by som chcel dôsledne zdôrazniť, že mnohé kresťanské cirkvi, ľúto mi to je, že to musím povedať, ale ja mám rád fakty, a nie nejaké hypotézy, čo by bolo keby bolo, neprijímajú fakt, že tie betlehemské deti sú vlastne jedny z prvých mučeníkov, ktorí nevedomky obetovali svoje životy.
Prečo to chcem takto zdorazniť.
Mnohí majú chválu Boha len na jazyku, ale málokto to chce aj plniť. Pán Ježiš v evanjeliu jasne hovorí, že áno, tituluje nás ako jeho priatelia, ale vtedy, ak plníme čo nám prikazuje... Citujem... „ste mojimi priateľmi, ak plníte čo vám prikazujem, hovorí Pán.... Jn 15, 9- 17
Vari nie sme svedkami, že sa to deje aj dnes. Uvediem veľmi konkrétny príklad, kňaz o tom tiež dobre hovoril. Predstavme si jednu vec. Pri nejakej významnej udalosti si prajeme všetko dobré. Tí, ktorí sú materiálne založení, a sú vyslovení materialisti, pozor, nemám na mysli racionalistov z dejín literatúry a podobne, ktorí považovali za skutočné iba to, čo vedia zmyslami overiť a skúsenosťou dokázať... teda tí, ktorí zmýšľajú čisto pozemsky si želajú peniaze, šťastie, zdravie, atď. Myslia si mnohí, že chcú predovšetkým zdravie.
Zamyslel som sa nad tým, prečo chcú najmä zdravie. Zdravie materialisti ako takí potrebujú azda najviac, ale nie z takého uhla pohľadu, ako ho veľmi potrebujú duchovne cítiaci a mysliaci ľudia kresťanskej viery.
Materialista, a to by som sa upriamil aj v súvislosti s nadpisom, dám to ešte do pozornosti, hľadá len to, čo sa mu oplatí. Aj svätý Štefan prvomučeník, ktorý hlásal evanjelium, nehlásal to, že my sme najdokonalejší, že sme výnimoční, ale hlásal to, že máme Pána Boha poslúchať, a že on nám je jediná autorita, pred ktorou treba zohnúť kolená.
Už minimálne z dejepisu na základnej či strednej škole vieme predsa, že v rímskej ríši, a to píšem až moc všeobecne, sa klaňali rôznym bohom a božstvám, ktoré v podstate boli rôzny démoni. Jediné, čo tých uctievačov nepravých a falošných, do záhuby sprevádzajúcich myslení o tom pohanskom náboženstve môže teoreticky ospravedlňovať je fakt, že je dosť možné, že to mysleli úprimne, a nejakým spôsobom sa im nestihol Pán Ježiš predstaviť ako kráľ neba a zeme, a sudca živých i mŕtvych, ako pravý vinohradník, ktorý starostlivo čistí každé ovocie naštepené v jeho vinici, aby prinášala čo najviac ovocia.
Dneska máme možnosť, ako dokonale sa opakujú dejiny, hoci možno oveľa zákernejším spôsobom.
Nutne by som chcel teraz veľmi zdôrazniť, že je veľmi potrebné malé deti, nie mládež, ale ešte deti v školskom či predškolskom veku, tí, ktorí vyznávajú kresťanskú vieru, aby sa učili vzájomnej tolerancii, rešpektu, aby rešpektovali osobný priestor každého človeka, slobodnú vôľu toho druhého a neprenasledovali nikoho za jeho presvedčenie.
Nepriamo som to chcel povedať týmto blogom aj teraz, že hoci máme akúsi slobodu, veľa ľudí ju nie že zneužíva, to by e šte v samej podstate nebol ten problém, ale veľa ľudí si žiaľ privlastnuje úlohu akéhosi nadriadeného, a to predovšetkým sa to týka takej oblasti, kde mu končia jemu samotnému hranice.
Píšem teraz pravda veľmi zovšeobecnene, ale mám určite pravdu. Pre nás, ktorí takýto stav cítime, hocikde, kde sa nachádzame, v hocijakom stave, alebo pracovnom, alebo školskom prostredí sme zaradení..
A teda podstatne participujeme na nejakom chode spoločností, môžeme cítiť určitý tlak, kedy máme možnosť vidieť, čo je to priniesť obetu, a ako chutí držať jazyk za zubami a báť sa o vlastné postavenie, ktoré nám zaručuje nejakú stabilitu najmä v osobnom živote, aby sme si vedeli pokryť to, čo potrebujeme.
Chápem, že dnes je veľmi ťažké vyznať vieru, a predsa sa to zdá veľmi ľahké. Prečo?
V dobách, kde sa náboženské presvedčenie silne zakazovalo a potláčalo, síce o tom nemám nejaké osobné skúsenosti, isto ale si môžeme predstaviť, že veriť v Boha, byť aktívnym vyznavačom kresťanských princípov, spoločne sa zhromažďovať na náboženských obradoch ktorejkoľvek cirkvi si vyžadovalo dávku istého zdravého adrenalínu, ktorý ich hnal vpred.
Osobne si to neviem predstaviť dostatočne, pretože som to reálne nezažil. Pravda je, že na základke na hodine náboženstva sme kadečo vyvádzali, dopisovali sme si známky....
Čo dodať na záver. Držme sa jedného, čo som sa naučil ešte v seminári. Držme sa pravdy a pravda nás vyslobodí.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár