Preklikával som si moje články, a nevedel som presne, v ktorom článku som toto rozoberal. Mám ich mnoho, a zorientovať sa v nich mi dáva poriadny záber. Pretože rád sa tematicky vraciam k okruhom tém, ktoré ma stále viackrát oslovujú, a preto im venujem toľko priestoru a času, že teda pridávam práve na tieto témy články.
Teraz som hral tetris, hru, ktorá v podstate je nekonečná. Nedá sa prejsť ako pri niektorých hrách z levelu do levelu, nejde to proste. Tú hru proste hráš stále, dáš si nejakú pauzu, ale nedohráš ju prakticky nikdy. Tú hru hrávam veľmi dlho, možno takých dvadsať rokov, a nikdy ma neomrzela. Stávalo sa, že som jeden level hrávam asi dve hodiny. Neviem. Bol to môj osobný rekord. Mám veľmi rád túto hru, pretože v minimálnom časovom horizonte ma núti premýšľať nad neustále novými stratégiami, a každý jeden chybný krok relatívne v sekundovom a menej ponímaní, môže celkom isto znamenať koniec hry- To celkom isto nevadí, človek si ju zapne znovu, a znovu hrá. Paradoxne, pri nej sa zmienim ešte v tom zmysle, že je to jediná hra, ktorú som neprestal hrávať na počítači, a ktorú som si musel asi niekoľkokrát stiahnuť.
Myslel som si, že toľkokrát koľko ju mám, tak si ju vymažem, lebo som cítil, že ma to zväzuje. Aj hra môže byť návyková, ale pokiaľ človek v tom vidí nejaký zmysel, že ja idem nad tým mať rozhodujúce slovo, a nie je to hra, ktorá ma ohraničuje, obmedzuje, a všetko, čo prichádza predsa zvonku, je to v poriadku.
Pri tejto hre je paradox, že váš úspech neznamená byť na vrchole, ale to, že ste stále naspodku. v živote, ako dobre vieme, že je to presne opačne. Veď človek ktorý neustále v niečom stúpa, ide smerom nahor, darí sa mu. Aj hierarchicky človek postupuje predsa od spodu nahor. Aj budova ktorá obsahuje isté podlažia, najprv predsa vstupujete (mimo suterénu a mimo podzemných podlaží, ktoré taktiež jestvujú, sa začína predsa na nejakom stupni.
Raz som bol v jednej výškovej budove, veľmi peknej a modernej, všetko tam bolo veľmi zvláštne. Bolo to ale dávnejšie, dnes som na to navyknutý, ale vtedy to bolo všetko nové ešte, kde som sa prekvapil, keď som do nej vstúpil, a keď som vstúpil do výťahu, veľmi moderného, pekného, že som prakticky sa už nachádzal na treťom podlaží. Teda vstup bol rovno na treťom podlaží, nie na prvom, ako by sa to logicky mohlo zdať. Ako to reku, veď som na prízemí, prečo sa to označuje ako tretie podlažie. Áno, jestvoval totiž ešte suterén, ktorý sa teda nachádzal na podlaží číslo 2 a 1 a tam taktiež boli kancelárie. Bola tam kancelária jedných mojich známych, ktorí sa zaoberali počítačovou technikou.
Práve preto sa aj mnohí mýlili, ktorí boli cudzí návštevníci, že stlačili gombík č. 1 a prišli do suterénu, odkiaľ teda sa presunuli podľa správnosti na číslo 3, kde bol východ z budovy.
Ako teda dobre vieme, chcem tým teda toľko povedať, že nie je čas stavať múr, kedy opravuješ mosty.
Mnohí máme tendenciu sa obklopení vonkajšou krásou fatálne pomýliť, ktorá nás môže poriadne domotať, že človek nebude schopný nájsť banálny východ z danej situácie. Kedy si budeme celkom istí, že kráčame správne, a napokon to svedčia aj značky, ktoré máme rozmiestnené, avšak pre nie "domácich" pre cudzích, ktorí nepoznajú tamojšie zvyky, to môže teda predstavovať poriadny problém orientovať sa v neznámom teréne, kde nemáme nejaké čo i len logické označenie.
Záverom chcem povedať ešte asi toľko, že človek rád stavia múry. Rád sa niečom proste ohraničuje, čo ho z väčšej miery aj determinuje, rád sa niečom obkolesuje, kde sa cíti možno podľa seba akýsi šťastný, možno tým, kým naozaj je, ale možno je to len v prípade, kedy si stavia múr, miesto toho, aby tú svoju cestu proste nejako premostil na druhý breh, aby spojil to, čo možno je poškodené. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár