Opätovne prirovnám aj teraz hokejové zápasy na majstrovstvách sveta, zámerne som spomenul majstrovstvá sveta, pretože len v tomto danom kontexte to všetko nadobudne význam, k tejto problematike, pretože žiť v nejakej ilúzii a spoliehať sa vyslovene na súpera, na nejaké šťastie, je síce fajn, ale pokiaľ si to človek prakticky neodmaká na ľade, v športovom zápolení, a bezpochyby by sme to mohli prirovnať k hocijakej životnej šanci a všetkému, čo život a každodenná realita tým pádom s tým spojená, bude naozaj naveky žiť v akejsi ilúzii.
Ilúzia je niečo, čo nie je príjemné vôbec, hoci podľa vonkajšej, alebo vnútornej podoby, akejsi charakteristiky, nejde o nič. Ilúzia je niečo, čo ma opája danou dokonalosťou, daným presvedčením, tak by som to nazval o nejakej dokonalosti, že niekde sa dokážem prebiť možno s väčšími, alebo menšími problémami, prekážkami, a ich následným zdolaním, ale predsa len všetko pôjde prakticky v môj prospech, a nepripúšťam si neúspech. možno by som to všetko ešte prirovnal k situácii, kedy si mylne myslíš, že pokiaľ si nenatankuješ napríklad palivo do auta, a včas teda nie si schopný primerane zareagovať na príslušnú dopravnú motoristickú situáciu a podobne, kedy všetko môže hrať v tvoj neprospech, je to prakticky veľmi zlé, a tá ilúzia sa veľmi rýchlo rozplynie, kedy príde možno reálne vytriezvenie, ako sa to aj mne stalo.
Poučil som sa tým pádom z viacerých chýb, a priznal som si svoj omyl, čo v istom zmysle predstavuje predovšetkým ďalšiu skúsenosť, čo sa práve odohrala. Čo teda chcem povedať.
Mnohokrát sa nám celkom isto stalo, že keď niečo proste nevyjde podľa našich predstáv, povieme si, že možno to tak malo byť, predsa len nič také vážne sa nestalo. Naozaj? Naozaj sa človek radšej akosi predčasne opojí nejakou klamlivou poučkou, ktorá opantá človeka tak, že stráca aj zmysel pre sebakontrolu, pre zachovanie svojej hodnoty, a všetko čo ešte má?
Človek častokrát má predsa len tendenciu viaceré aj vážnejšie situácie, ktoré by mohol teda brať trochu vážnejšie, berie odľahčene, s humorom jemu príslovečným. Áno, človek na všetko by sa mal pozerať predovšetkým objektívne, a nie subjektívne, a to za nielen priaznivých, ale aj nepriaznivých situácii.
Ja som osobne realista. Na druhej strane realista neznamená, že keď sa na na nejakú ošemetnú situáciu, ktorá sa zračí predo mnou pozriem, s akýmsi realistickým pohľadom, či to dám, alebo nedám, napríklad náhodou pomýlim, v nejakom rozhodovacom procese, že môj omyl je teda výsledok akejsi nepozornosti, možno vnútornej pasivity, alebo akejsi nesystematickosti, kedy som si možno dobre celkom niečo nepremyslel, mal som na niečo čas, ale predsa som to nevyužil, žeby po tom všetkom človek musel byť nutne sklamaný, zdeprimovaný, niečo proste nevie, a tým pádom, ako opisujem v nadpise článku, žije v nejakej depresii, alebo ilúzii, kedy sa klame, kedy klame seba samého, alebo svoje okolie, kedy je schopný uveriť opaku, a presvedčiť sa možno o nejakej nepravde vyslovene ako o fakte.
Prirovnáva mi to situáciu, ktorú som videl počas majstrovstiev sveta, naozaj sa to odohralo, neviem presne kedy v ktorom roku, kde hokejista v zápase strelil gól, ktorý sa nielenže v zlomku sekundy, to možno ťažko celkovo odhadnúť v akom časovom horizonte a rozpätí to celé dianie odohralo, ale hokejista pokračoval v hre, ako keby sa nič nestalo, v nádeji, že nikto si nič nevšimol, hoci on si to evidentne všimol, že ten gól do jeho siete padol, ale snaží sa to zatajiť.
Z tejto športovej skúsenosti mi vychádza pre život v podstate jedno jediné. A síce. Človek častokrát pri neúspechu nielenže má tendenciu si niečo nevšimnúť, ale pokračovať aj tak, akoby sa naozaj nič neostalo, hoci sa evidentne stalo. Nesnaží sa vtedy, kedy by sa teda mal snažiť, robí a kopí chyby, častokrát veľmi fatálne, jednoduché chyby, ktoré naozaj človeka stoja víťazstvo, berú mu v danom okamihu akúsi nádej na nejaké zlepšenie, či už individuálne, alebo kolektívne, a tým pádom sa potvrdzuje presne to, o čom pojednávam v nadpise tohoto článku, že...
Záverom spomeniem ešte čosi. Mnohí sa opájame pocitom, že niečo nevieme, tým pádom žijeme v klamlivej ilúzii, teda akejsi pomyslenej dokonalej predstave o našej dokonalosti, neomylnosti, nedotknuteľnosti, ktorá naozaj nie je celkom príjemná, keď sa to naozaj stane.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár