Na úvod trochu odľahčene poviem, že nie jeden krát azda každý z nás zažil ten zvláštny pocit, kedy proste všetkého pomaly už akosi máme dosť. Máme celkom radi to, čo možno aktuálne vykonávame, to je v poriadku. Možno sa jedná o nejakú rutinnú prácu, možno o steretyp v niečom, a človeka to možno už nebaví. Napríklad na jednej strane sa v danej stereotypnej rutinnej práci cíti dobre z toho hľadiska, že cíti možno v niečom istotu.
Cíti nejakú istotu práve tam, kedy istotu necítil, a vie, že toto je teda jeho šanca, ktorú by nemal pustiť zo svojich rúk. A predsa človek sa nedokáže napríklad z niečoho poučiť, čo videl trebárs u niekoho druhého, alebo sám zažil, a myslí si, že sa mu to už predsa druhý raz nestane. Cíti teda v niečom buď akýsi pocit istoty, alebo neistoty, čo vytvára v ňom ilúziu dokonalosti, nejakého zaužívaného, niečoho, čo sa možno stáva v tom danom okamihu akousi tradíciu, niečo teda, ako spomínam v nadpise, čo považuje vo svojom živote, vo svojom konaní za tradičné, za niečo s čím je spätý jeho život, jeho pôsobenie, jeho tvorba, to všetko čo proste robí a čo ho obklopuje.
A prirodzene človek sa zamýšľa, že sa stane, kedy to, čo ako som nazval posledným slovom v odstavci, obklopuje, keď to všetko pominie. Potom nastane v danom čase nová skutočnosť, pre nás nepoznaná, ktorú musíme nutne prijať a sa s tým vyrovnať. Potom začne niečo, čo teda je nové, čo nie je tradičné, čo je netradičné, s čím sa človek musí naučiť žiť. A teda človek celkom namieste si kladie otázku, či je lepší život, ak zanechá niečo tradičné. Či zanechá niečo tradičné, v čom cíti možno už vybudovanú oporu, v čom už cíti nejaké to zázemie, ktoré teda si pred časom žiadal. Ktoré hrá teda veľmi dôležitú úlohu v živote každého jedného z nás.
To všetko predstavuje to tradičné ako hodnotné, a teraz nastáva okamih, kedy sa toho proste vzdáme, a naskytá sa okolo nás nová realita, ktorú treba prijať. Človek prirodzene, nevie všetko, čo od toho možno aj očakávať, a tak má v istom zmysle otázniky, a niekedy cíti rozpaky, veď ako môže byť niečo lepšie, keď zanechám niečo tradičné, čo predstavuje možno v mojom živote niečo, o čo sa človek v neistotách dokáže pevne oprieť, dôverovať tomu, a teraz to všetko akosi odovzdá.
Je to všetko ťažké, a stále na toto všetko nedokážem nájsť primeranú odpoveď. Azda dôvod je celkom jednoduchý, že človek v niektorom okamihu nevie čo ho čaká, a v najnevhodnejšej chvíli možno nepochopiteľne zazmätkuje, pretože dostal strach. Bojí sa o niečo, čo príde, a nevie, ako zareaguje, a vtedy človek, robí fatálne chyby.
Idea a celkovo vidina niečoho lepšieho, čo si človek len predstavuje dokáže človeka vytrhnúť z danej reality, a predostrieť mu pohľad, ktorý nie je reálny, ktorý privádza do rozpakov, ktorý v danom okamihu viac zneisťuje, ako uisťuje.
Cíti istotu a vie, že nemôže si dovoliť robiť nejaké hlúposti, alebo nejaké zbytočnosti, ktoré by možno ho stáli v niečom miesto, možno jeho dobrú povesť a reputáciu, proste všetko to dobré, čím to dobro vnáša do spoločnosti, vnáša proste všade tam, kde sa nachádza, a druhí si žiadajú jeho prítomnosť, sú radi, kedy je tam, pretože človek v danom prostredí, kde sa cíti byť prijatý sa považuje za súčasť toho všetkého. Cíti, že tam je práve jeho miesto, tam patrí. Možno skúmal niektoré miesta, kedy skúšal rozličné pozície, ale nebol spokojný, až konečne nadobudol pocit, že začal robiť niečo, čo ho napĺňa a dáva mu zmysel do života.
Na vlastnej koži som sa presvedčil, že čím menej takýchto skúseností a ponúk má, tým viacej si dokáže veci vážiť. Čím menej toho proste je, čím je tá daná ponuka obmedzovaná, limitovaná, zúžená, stenčená, okresaná, tým lepšie pre neho. Mohli by sme teda menovať ďalšie pojmy, ktoré súvisia s istým deficitom, nedostatkom, niečím, čo človek má málo, a možno by chcel mať viac.
Záverom môjho článku by som chcel vysloviť akúsi domnienku v tom, že jedna vec je myslieť si, že bude lepšie keď zanechám niečo tradičné, niečo čo je späté s mojou kultúrou, možno nejakou mojou identitou, ktorá môže za istých podmienok definovať moje potreby, definovať môj osobnostný status a mentálne rozpoloženie, a druhá vec je byť v realite, kedy človek chce alebo nechce prijať inú realitu, než bol na niečo inšie navyknutý.
Spomínam to preto, lebo nie vždy predstavy sú totožné s prežitou realitou. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár