Dneska som opätovne absolvoval trasu v prírode, je to pre mňa niečo tradičné. Nehovorím teraz, že keď by som to zanechal, mal by som lepší, poprípade menej lepší ba až horší život. Ide mi o to, že viem dobre, kde človek sa cíti dobre, a kde sa cíti zle. Práve preto toto je jeden z rozhodujúcich elementov, ktorí dokážu k dobru ovplyvniť rozhodnutie, kde sa človek rozhoduje, ak niečo naozaj ide zanechať, niečo čo je možno tradičné, niečo, čo tradičné nemusí byť, ale je mu to v niečom predsa len blízke, a bude nad tým možno ešte dlhšiu dobu uvažovať.
Rozhodnúť sa zanechať niečo tradičné nikdy nebolo jednoduché, a ani nikdy nebude. Tradičnosť v pravom slova zmysle, než by sme mali hocičo na mysli, a na hocičo mysleli, predstavuje súbor akýchsi už osvojených cností, ktoré teda máme rokmi vybudované, máme ich teda osvojené, je to teda niečo, k čomu máme vzťah, je nám to mimoriadne blízke, cenné, vzácne, niečo, čo si skutočne vážime, a aj vieme prečo si to vážime. To všetko tvorí v nás hodnotu, ktorá v nás tak či tak pretrvá, aj napriek nezdarom, napriek možným omylom, niečoho horšieho prežitého, a pri prežitom dobrom na toto všetko sa predsa len nedá len tak zabudnúť.
Tradičné je niečo, čo je späté s dávnou, alebo nedávnou históriou, ktorá má čo povedať súčasnosti, v ktorej žijeme. Som toho názoru, že pokiaľ je niečo, čo je dobré, čo nás v nijakej miere napríklad neobmedzuje, neirituje, nestresuje, nevytvára napríklad dojem strachu a prehnanej obavy o budúcnosť ako takú, je zbytočné niečo predčasne opúšťať.
Vplyvom modernizácie sa nie raz stáva, že všetko sa modernizuje, digitalizuje, mnoho programov sa neustále vylepšuje len preto, aby napríklad všetko bolo jednoduchšie, modernejšie, kvalitnejšie, ale je to naozaj tak? To všetko predstavuje tú tradičnosť, ktorá sa opúšťa vplyvom týchto faktorov, ktoré som práve menoval, a hrozí tu teda pravý opak. Vplyvom modernizácie v akejkoľvek forme a podobe sa nie raz môže napríklad stať, že človek proste stratí svoju originalitu, svoju jednoduchosť, nadobudne novú kvalitu, ktorá mu ale nemusí pasovať. Bude síce postupovať vyššie, ale niekedy sa stane, že...
Čím viac človek postúpil v niečom vyššie, tým viac možno klesol v očiach iných, a v nezanedbateľnej miere si uvedomuje, že niečo s ním nie je v poriadku, čo sa nie vždy dá prinavrátiť nazad.
Práve mnohí razia teóriu, že v najlepšom treba prestať, s čím ja napríklad nesúhlasím. Nesúhlasím v tej miere, že rozumiem, že všetko, aj dobré, aj zlé je dočasné, ale treba všetko využiť, pokiaľ nám nejaký ten čas ostáva a treba ho využiť.
Hovorí sa v jednom prísloví, že v najlepšom treba prestať. V najlepšom treba prestať v tej súvislosti, že človek v tom danom dobre nehľadí vľavo vpravo, to dobro mu istým spôsobom zastrelo zrak a zaslepilo oči, myslí len na jeden jediný cieľ, ktorý ale celkom reálne môže minúť. Práve preto aj tá tematika, ktorú som dosť dávnejšie načrtol, či jestvuje cieľ bez cesty, alebo cesta bez cieľa, je v podstate akási nekonečná. Nikdy neuzatvorená tematika.
Aj tento spôsob akosi núti človeka zamyslieť sa, či naša cesta do cieľa ako taká bude dobrá, ak v živote zanecháme niečo tradičné. Niečo tradičné, ktoré nás v tom samom zmysle slova v podstate definuje tými, čím sme. Aj my vytvárame v istom zmysle nejakú tradíciu, nejakú hodnotu, ktorú predsa chceme aspoň za určitý čas zanechať.
Ako som spomínal v najlepšom treba prestať. Na druhej strane musíme si uvedomiť, či v tom najlepšom, v ktorom treba prestať sa skrýva kus obety, ktorú sme schopní, alebo neschopní vykonať.
Záverom tohoto článku poviem, že práve niekedy tá tradičnosť vytvára pocit niekedy menejcennosti, že človek nie je predsa len schopný čo i len postupne sa od niečoho odraziť, kde sa možno cítil bezpečnejšie, stabilnejšie, hamonickejšie, kde cítil proste istotu. Práve zanechanie toho môže spôsobiť rozvoj tých vlastností, ktoré sme možno vplyvom akejsi tradičnosti chtiac nechtiac zanedbávali bez toho, aby sme si to uvedomovali.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár