Každý jeden životný míľnik predsa dobre vieme, prináša so sebou istú formu plánovania si vecí dopredu, pričom človek vo svojom plánovaní predsa len sa snaží zachovať realitu, a všetko podriadiť predsa zmýšľaniu, že to, čo bude zajtra, ešte sa predsa nevykonalo, aby človek nelietal príliš vysoko v oblakoch a v nerealite. Lebo vieme veľmi dobre, ako spomína príslovie, že kto vysoko lieta, nízko padá. A táto praktická príručka je vhodná práve pre ctižiadostivých ľudí. Akým spôsbom, sa budem snažiť vysvetliť v nasledujúcich riadkoch nižšie.
Viem presne, že s obavami, keď sa do niečoho púšťa, vnáša tam aj istú dávku sebadisciplíny, aby to niečo, do čoho sa pustil, malo svoj význam. Niekde proste idem, naplánujem si trasu. Niečo neviem, tak sa pozriem, poprípade sa spýtam toho, kto sa v danej problematike, ktorú začínam riešiť možno vyzná a má skúsenosti o trochu viac ako ja. Zo skúsenosti môžem povedať, že keď mi niečo nebolo jasné, radšej som sa spýtal aj dvakrát, a nie preto, lebo som o niečom možno pochyboval, možno som akosi pochyboval o svojich možnostiach, ale najmä preto, aby, ako bude korešpondovať moja myšlienka s tematikou dnešného blogu, aby som niečo stopercentne dotiahol do konca, a aby som na to bol hrdý. Napríklad ak som k vysvedčeniu dostal nejakú písomnú pochvalu, čiže ako bonus, niečo navyše. Nikoho to nestálo proste nič.
Vyučujúceho to nič nestálo, za to, že na nejakú A4 napísal nejakú pochvalu ako uznanie za kvality žiaka, ktorú v danom roku preukázal. Takých na strednej som dostal niekoľko, a bol som veľmi rád. Cítil som v priebehu roka, že mám šancu niečo dostať ako bonus, a preto som sa o to snažil. Nejednalo sa mi len o to, že to bude niečo ešte viac, ale to, že je to výsledok mojej práce, na ktorú som potom začal byť hrdý.
Začal som si presne v danej chvíli uvedomovať, že presne to, čím som si napríklad v uplynulom školskom roku prešie, ak to teda pozerám z perspektívy daného procesu vyučovania na strednej škole, malo proste svoj význam.
Hovorí sa, že ten, kto veľa dostal, od toho sa bude veľa aj vyžadovať, spomínajú to stránky biblických textov, a koniec koncov, aj svet, aj pedagogické prostredie, aj pracovné prostredie si osvojilo tento úžasný stimul, pretože v živote zisťujem, že človek dostáva veľa vecí akosi za odmenu. Nič nie je také že človek proste dostáva niečo zadarmo. Bez akejkoľvek vynaloženej snahy niečo preukázať, niečo navyše, čo ho možno aj bude niečo stáť. To všetko slúži neskôr na to, aby človek napríklad aj spätne pri nejakom neúspechu si uvedomil niektoré skutočnosti, ktoré stoja za to.
Že nie všetko, o čo sa v niektorých medziach snažím, musím za každú cenu aj dosiahnuť. Že nie všetko, čo chcem presadiť, musím aj presadiť, že nie všetko, za čím možno aj tvrdo kráčam, tam napokon aj prídem, a to človeka vychováva k akejsi osvojenej čnosti, že síce niečo sa mi nemusí podariť, čo som si zaumienil, podstatná je predsa tá cesta, ktorú som podnikol. A keď som sa na danej ceste (ceste životom) proste niečo nové naučil, naozaj ma to posunulo vpred.
Ako príklad by som uviedol to, že aj niektoré matematické výpočty predsa majú nekonečné riešenie čísel. Vieme dobre, že to, koľko čísel alebo núl je za desatinnou čiarkou, už podstatné nie je, pretože väčšinou sa to zaokrúhľuje, a tá hodnota je v podstate len orientačná, pretože keď nevieš daný postup práce, ktorú chceš vykonať, nemáš teda ani šajnu o nejakom budúcom výsledku.
Preto chcem povedať to, že aj keď tento týždeň som sa rozprával so susedom, ktorý je veľmi múdry, na všetko pozná odpoveď, má vlastný svet, prvý krát sa mi stalo, že pri rozhovore s ním, inak ako jeho kvalitatívny rozmer vedomostí uznávam, prvý krát sa mi stalo, že som diskusiu ukončil a odišiel som od neho. Čo teda mi z tejto skúsenosti vyplýva, a to chcem povedať záverom?
Že nie každý, kto sa javí ako ten skúsenejší, má záujem, aby si sa obohatil niečo z neho, a že človek, ktorý všetko dosiahne v podstate vlastnou metódou riešenia, a vlastnou vydupanou cestou je schopný druhému poradiť tak, že ten proces vytvárania akýchsi hodnôt mu dá zmysel aj vtedy, ak z toho nemá nijaký úžitok, a predsa čím niečo viacej zo seba rozdáš, tým viacej ti ostane, a celkovo ťa to bude napĺňať šťastným, hoci nič bohaté nevlastníš, nič hmotné si neodovzdal, ani neprijal,a predsa sa cítiš, že má predsa len zmysel pre niečo sa obetovať, niečomu slúžiť, niečo odovzdať, a ako povedal istý kňaz, a tá myšlienka ma o to oslovila, že to povedal pár dní pred svojou smrťou, že po malých gramoch odovzdáva všetko Bohu každým jedným dňom, až kým to neodovzdá do posledného gramu. To je akési posolstvo, ktorým žijem štvrtý rok, a napĺňa ma to radosťou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár