Pýtam sa v mojom blogu, či je potrebné byť hrdí na to, čo sme dokázali.
Nie raz sa nám stanú také situácie, ktoré na prvý pohľad vyzerajú začiatkom veľmi zle, ale koniec koncov sa nám to všetko začína pozdávať.
Nie raz sa aj mne stalo, že teda niečo som možno pokazil. Niečo sa mi nepodarilo, a hneď ma napadlo... keby som možno trochu ešte počkal, možno mi ešte chýbala minúta, dve, alebo keby som prišiel tak trochu pozdejšie. Sú napríklad chvíle, kedy sme niekoho zazreli, a boli by sme radi, keby sme ho už nezazreli nikdy. Tak, ako sme ho častokrát veľmi radi vídavali, zdravili, tak je to pre nás niečo, čo je neželané, čo už v podstate nechceme.
Nastáva teda istý prerod našej osobnosti, kedy na základe niečoho prežitého si napríkad dokážeme analyzovať spätne situácie. Nemusíme napríklad byť nutne hrdí na niečo, čo sme dokázali, pretože jestvuje spústa ľudí možno aj v našom blízkom či vzdialenom okolí, ktorí toho dokázali možno stokrát viac, možno za ešte sťaženejších podmienok, než tie podmienky priaznivejšie boli v našom prípade, ale častokrát sa to nedá len tak ľahko povedať.
Mnohokrát keď čítam napríklad aj niektoré duchovné zamyslenia, všetko mi evokuje len jedno jediné. Já já já, jenom já.... neviem. Niekedy mám zmiešané pocity. Začínam naozaj pociťovať presne to, čo mi kedysi odkázal nejaký bloger, že nie je dobré stavať len na niečom, čo sa dá zmerať, zvážiť, niečom akostnom, niečom, čo sa meria na počty, kvantá, a podobne.
Jestvuje spústa iných ľudských vlastností, ktoré častokrát, ľudským okom je neviditeľné, ale predsa je potrebné. Jestvuje mnoho talentov, ktoré naozaj človek má v sebe, a ktoré dokážu navodiť druhým pocit šťastia, radosti, uvedomiť si, že áno, toto je proste niečo, čo spôsobilo opätovne, nazval by som to, akýsi krok dopredu, niečo, čo ma naštartovalo, niečo, čo spôsobilo na druhej strane aj definitívne zmietnutie všetkých tých negatív, záporov, protikladov, a všetkého to, čo sa dá menovať ako opak dobrého, opak toho, čo prináša osoh a úžitok, z čoho sa môžeme radovať všetci.
Toto by som chcel zdôrazniť, čo som písal v predchádzajúcom odstavci, pretože človek, ako spomínam, mnohokrát sa prestáva zamýšľať, či má z niečoho úžitok a stáva sa len akýmsi strojom na plnenie snov cudzích ľudí, nerešpektujúc hodnotu vlastnej osoby, citového naplnenia, alebo práve naopak, možno vyprázdnenia vlastného vnútra, ktoré častokrát naženú pocit či už nespokojnosti, alebo pocit radosti, akéhosi zadosťučinenia.
Nie preto, aby sme boli hrdí na to, čo sme dokázali v tom zmysle, aby sme sa možno pred niekým chválili, aby sme počuli na našu adresu slová chvály, prejavy uznania, a všetkého toho dobrého, a celkom isto povzbudzujúceho, ale preto, lebo každý človek si zaslúži proste úctu, rešpekt, vypočutie, akúsi morálnu podporu, morálne uznanie, to všetko sú proste pojmy, ktoré sú nepostrádateľné pre náš ďalší vývoj, napredovanie v živote, aj keď mnohí na to nedávajú dôraz.
To všetko celkom isto môže v náš evokovať istú dávku hrdosti, odvahy, odvahy do ďalších plánov, ktoré možno smelšie či nesmelo plánujeme, pretože človek túži v niečom stále napredovať. Možno túži sa v niečom zastabilizovať, čo považujem pravda za mimoriadne dôležité, a musím ale ja napríklad skonštatovať, že celkom sa mi to nedarí. Navzdory tomu všetkému nesmieme zabúdať na nielen našu telesnú podstatu, na to, čo všetko sme zanechali za sebou, čo všetko sme vybudovali, čím sme... čím sme sa napríklad stali v dnešný deň, čím sa možno staneme dňom zajtrajším, a čo všetko nám priniesli jednak tieto uplynulé dni, alebo čo všetko nám prinesie deň dnešný, a čo všetko nám prinesú nasledujúce dni... Ktovie... ktovie čo všetko nás ešte čaká.
Ako sa hovorí v jednom prísloví, nechváľ deň pred večerom, a takto by to malo naozaj byť.
Mnoho z nás sa pýši kadečím, ale pravda je taká, že človek keď proste opustí v danú chvíľu konkrétnu spoločnosť, častokrát si zloží masku plnú úspechu, a práve tu nastupuje realita, ktorú mnohokrát pred ostatnými zakrývame. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár