Začiatkom tohoto všetkého odpoviem v podstate viac než stroho. Neviem.
Minule som si trochu opravoval notebook, a zistil som, že medzerník mi dvakrát dáva medzeru, teda je nejaký citlivý. Nevadí. Pokúsim sa písať pomalšie, hoci veľmi rád píšem rýchlo.
Dobre viem, že človek nie raz tŕpne, pokiaľ nemá veci pod kontrolou. Kedy je držaný v akomsi napätí, neistý. To sa mi stáva, priznám sa pernamentne, a nie je jednoduché sa spod daného systému účinne vymaniť.
Mnohí by chceli mať absolútnu istotu v presvedčeniach, najmä napríklad takí, ktorí idú na istotu, a hrajú hru, ktorú treba dohrať do konca, samozrejme vo svoj prospech. To znamená, že nič inšie, ako výhru si nepripúšťajú. A samozrejme sú takí, ktorí napriek všetkému veria aj v nemožné.
Na druhej strane niekedy sa môže stať, že toto všetko, napríklad aj táto situácia, ktorú prežívame, to, že v podstate nemáme takmer nič isté, a nemáme takmer nič pod kontrolou, čo môže vyvolať v nás istý zmätok. Niekedy to môže mať opačný účinok, že človek v neznámom teréne môže nadobudnúť istú dávku istoty, ak však človek nemá skúsenosti, a možno vybudovaný nejaký systém, a všetko sa deje viac menej prvoplánovo, môže to všetko dobré, čo človek budovať práveže padnúť, a to azda len preto, lebo nemá absolútnu istotu v presvedčeniach, ktorú by tak veľmi chcel.
Myslím si, že absolútna istota sa v tomto rozmere nedá moc nadobudnúť. Darmo človek buď pracuje, alebo nepracuje, je chudobný, alebo bohatý, alebo má možno presne toľko, koľko potrebuje, vždy bude človeka sužovať nedostatok niečoho, čo nedokáže ani on sám pomenovať.
A práve toto všetko vytvára istú neistotu vo svojich presvedčeniach, kedy človek možno pochybuje o tom, či to čo robí, robí správne. Či to, do čoho sa pustí má význam. Mnohí pozeráme nejaké možnosti akosi len podľa finančného ohodnotenia, bez toho, aby sme dávali najavo možno naše primerané alebo neprimerané sentimentálne pocity, ktoré taktiež zohrávajú nemenej významnú rolu, hoci si to možno na prvý pohľad neuvedomujeme.
Človek pokiaľ nasleduje nejaký dobrý a užitočný cieľ vo svojom živote, obyčajne to ide strašne ťažko. Nie raz som aj ja sám zapochyboval aj v duchovnom živote, či tomu, čo verím, je stopercentné, a či nejestvuje iná alternatíva. Lenže túto myšlienku som okamžite zavrhol, pretože dobre viem, že veriacemu človeku pokiaľ sú upreté niektoré možnosti ktoré súvisia s jeho duchovnými potrebami, človek proste stagnuje. Nerozvíja sa. Ostáva na tom mieste, kde bol do toho času, ba čo viac, začína postupne upadať.
Som presvedčený, že človek, ktorý rozmýšľa takto duchovne, dbá o rozvoj dobra, ctí si hodnoty, užíva všetko v tej zdravej miere, vo svojich presvedčeniach za istých podmienok môže nadobudnúť absolútnu istotu v presvedčeniach.
Mnohí sa mýlime, že keď niečo nemáme hneď, alebo nevieme niečo hmatateľne dokázať, obyčajne nás to odradí. Človek veľakrát má naozaj veľmi dobré a užitočné plány, ale keď raz v niečom napríklad dokáže zapochybovať, a niečo ho vykoľají z tých jeho plánov, precitnutie býva väčšinou ťažké, s čím sa človek môže napríklad pomerne dlho vysporiadať. Niečo podobné sa mi napríklad stalo aj včera po jednom krátkom telefonickom rozhovore, kde som teoreticky tušil ten neúspech, ale predsa len som to skúsil. Niekedy si poviem, prečo keď viem niečo, takpovediac dopredu, teda niečo tuším, prečo o niečo teda sa stále pokúšam. Neviem.
Azda preto, lebo človek na to, aby mal absolútnu istotu v presvedčeniach, musí si kadečím prejsť, čo sa mu nemusí hneď páčiť, a nemusí to byť v súlade s jeho osobnými požiadavkami, s tým čo konkrétne a reálne chce. To proste ťažko povedať.
Záverom poviem toľko, že neviem prečo, ale niekedy človek keď o niečom vopred vie, že to nebude úspešné, napriek tomu sa do toho pustí. Či je to možno osobná ľudská naivita, alebo neskúsenosť, alebo čo, neviem presne povedať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár