Nie raz mi napadlo, aké je to, kedy by sme prestali napríklad o niečom pochybovať. Stalo by sa niečo? Prečo napríklad aj filozofia ako taká je postavená na neustálom pochybovaní, kedy sa nedôjde aj tak k uspokojivému presvedčeniu.
V súvislosti s niektorými svetonázormi, teraz píšem všeobecne mi napadá to jedno, že sv. augustín predsa jasne povedal, že nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe Bože. To znamená, že aj keby sme neviem ako chceli napríklad vylúčiť zo stredobodu pozorovania udalostí duchovné zmýšľanie, prišiel som proste na to, že jednoducho ono stojí v počiatku a konci toho všetkého, a to presvedčenie je teda niekde uprostred. Ono už reálne jestvuje, a my sme toho určite súčasťou a nie je potrebné dokazovať niečo, čo jestvuje.
Nechcem tu teraz rozprávať o nejakých teologicko filozofických zamysleniach, úvahách a podobne.
Pocítil som naozaj veľkú radosť, radosť z toho, že to, čo niekedy je v podstate samozrejmé, samozrejmé toho času nebolo. Malo to pochopiteľné jasné dôvody, ale to mi dáva istotu, že toto všetko je naozaj akási skúška. Nemyslím to len obrazne, bez jasných kontúr, nejasne, ale úplne vecne, pretože putovanie púšťou do zasľúbenej zeme sa práve v tomto čase uskutočňuje.
Ako v tieto uplynulé dni, mesiace a rok sme dobre spoznali, že mať absolútnu istotu v presvedčeniach mať nemôžeme. Častokrát sme sa nepriamo uistili, teraz hovorím v mimopandemických opatreniach a podobne, že raz čakáte na nejakého človeka, dôverujete mu, a proste vás v niečom dokáže sklamať. Raz klopete na dvere, a proste sa vám neotvoria, raz voláte, a nik sa vám neozýva. Inokedy človek je prijatý, inokedy neprijatý. Raz sa pýtate, a nie je vám odpovedané, poprípade vám je odpovedané nie v tom, ako by sme si to želali. Máme teda absolútnu istotu v presvedčeniach?
Niekedy naozaj máme pocit, že naozaj nespokojní budeme dovtedy, kedy nebude trebárs okolo nás všetko prefeknté, ideálne a dokonalé. To môže teda nadobudnúť istotu vo svojich presvedčeniach, kedy možno sami seba presvedčíme, že niečo sa nám konečne podarilo splniť, to čo od nás niekto očakával, a navzdory všetkému, niekomu sme možno len niečo splnili, čo celkom nespadá do našej predstavy a reality, kde chceme žiť.
To vytvára presvedčenie, že niekedy, alebo teda dosť často je človek akýmsi otrokom slobodnej vôle, ktorá dáva príliš veľkú istotu sebaistým, a príliš veľkú neistotu a miestami aj zmätok práve tým, ktorí nie sú celkom obratní v danom rozhodovacom procese. Pomenoval som pojem otrok slobodnej vôle, pretože človek, ktorý nedokáže mať tieto veci pod kontrolou, oni sami sa stanú vládcovia nad ním, a takto je to ešte horšie a rafinovanejšie.
Nevedia sa dostatočne orientovať v nejakej ponuke, a viac menej, čím niečoho majú viacej tým je to horšie pre nich. Vytvára to v nich akýsi obraz, ktorý je viacmenej chaotický, mätie to človeka v rozhodovaní, nevie možno dokončiť začatú prácu, a niekedy miestami toho, aby pocítil harmóniu, radosť v sebe samom, to vytvára v ňom iba zmätok, kedy na všetko sa cíti osamelý, opustený, a mohli by sme teda menovať ešte ďalšie prívlastky, ktoré nás môžu celkom isto znepokojovať.
Niekedy mám pocit, že človek čím viacej niečo vie, niečo ovláda, tým horšie pre neho. Pripadá to presný opak, čomu sme boli verní v školskom prostredí, že pre učiteľa je pochvala, kedy ten žiak sa naozaj niečo naučí, a v danom presvedčení na pôde školy, vzdelávania a podobne nadobudne či už čiastočnú, alebo absolútnu istotu.
Vo svete som sa presvedčil, že nie skúsenosti sú tým správnym, čo človek potrebuje, a tu vidím proste problém. Pokiaľ človek potrebuje na všetko známosti, pokiaľ potrebuje poznať istý zúžený okruh ľudí, ktorí sú v niečom vplyvní, máme tu teda nie celkom vyriešený morálny problém.
Takto človek nezažije ani čiastkovú istotu v presvedčeniach, než by boli akokoľvek dobré, vznešené. Mnohokrát sa stáva, že človek proste na niečo čaká, ale sa nedočká. Malo alebo má to tak byť, alebo sa niekde proste stala chyba povedať ťažko. Na toto mi nedá odpoveď ani viera v kontinuite s náboženským presvedčením, ani moje skúsenosti, možno ani moje neskúsenosti, ani úspechy, ani neúspechy.
Záverom môjho článku spomeniem toľko, že istú formu zmätku môže vyvolať jeho presný opak, teda poriadok, pokiaľ človek vyslovene otrocky chce zachovať istý poriadok, ale použije pri tom nesprávne nástroje. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár