Trochu som sa začítal do niektorých článkov, ale nie tu. Dnes som mal celkom slušný záber, a večerom teraz, noo, už som dlhšie doma, som podnikol turistiku do mojej obľúbenej prírodnej destinácie. Odfotil som si aj zopár fotiek, keďže prírodu mám veľmi rád. No. Po štvrtý krát si teda v tomto blogu kladiem otázku, či je potrebné mať absolútnu istotu v presvedčeniach.

Vieme dobre, že, a to je paradox, pojem absolútno je v podstate relatívny pojem. Vieme že niečo je na spôsob dokonavého vidu, v slovenčine v gramatike jestvuje pojem dokonavý vid a nedokonavý, teda niečo je prebiehajúce v činnosti, ešte to prebieha, ešte to nie je ukončené, to je nedokonavý vid, a máme dokonaý vid, teda daný priebeh deja, ten dej je už ukončený. Niečo teda sa začalo, a už sa to aj skončilo, a máme teda akúsi gramatickú istotu o danom výsledku. Keďže slovenčinu som mal veľmi rád, trochu som si ju v tomto odstavci tým pádom aj zopakoval.

 Na to, aby človek mal akúsi istotu v presvedčeniach, je potrebné splniť niekoľko podmienok. Musím napríklad vedieť, do akej miery je pre mńa akási informácia, ktorá ku mne prenikne z vonkajšieho prostredia, potrebná. Druhá vec, či ma tá daná informácia obohatí na spôsob zníženia nejasností a nevedomosti v danej aktuálnej tematike a problematike, ktorú predstavuje daná situácia, alebo nie.

Minule som pozeral motoring, a pri tých moderných technológiách spomenuli, že pri nabíjaní z rýchlonabíjačky stačí osemdesiat percent kapacity baterky nabiť. Nie je potrebné to doraziť na sto percent.

V tejto súvislosti musím podotknúť, že v živote sa proste stáva, že človek čím viacej si myslí, že nadobudol akúsi istotu v presvedčeniach, tým väčší zmätok v ňom môže nastať v budúcnosti, či už v krátkodobej, alebo dlhodobej. Ako príklad by som uviedol  napríklad situáciu, kedy človek pociťuje veľmi veľkú zodpovednosť za niečo, čo prevzal na svoje plecia, ako sa hovorí, a teda nedovolí zo svojej strany proste najmenšie zaváhanie, ktoré by napríklad mohlo mať fatálne následky. Viem o tom svoje ešte spoza vysokoškolských lavíc, kde okrem dodržiavania univerzitného poriadku sme museli prísne dbať aj o seminársky poriadok, čo by som v skratke charakterizoval, pre bližšie vysvetlenie, že je to niečo ako akási forma vnútorného poriadku (klasickej) školy.

O čo teda ide. Pokiaľ si človek nepestuje pevnú vôľu, dosť často sa stane, že človek začne doslova pochybovať o všetkom možnom, a možno sa stane, že začne pochybovať o sebe samom. Proste človek nenapreduje. A ako spomínam v nadpise, nemá proste tú potrebnú absolútnu istotu v presvedčeniach.

Deje sa to napríklad vtedy, kedy niekto neustále sa snaží podkopať napríklad autoritu, ktorá mu prináleží z titulu niečo, čo vykonáva, a vie veľmi dobré, že udržať si chladnú hlavu v nejakom náročnom teréne pre neho samotného, ktorý teda pôsobí ako rozhodujúci článok v danom konkrétnom rozhodovacom procese akéhokoľvek druhu, je mimoriadne potrebné.

Dodržať absolútnu istotu v presvedčeniach je mimoriadne ťažké. Ešte ťažšie je to v nejakom prostredí, kedy napríklad sa pochybuje v otázke autority, alebo tá autorita je akosi podkopávaná.

Človek nepožíva autoritu na spôsob nejakého kniežaťa, hradného pána, na spôsob nejakej monarchie, alebo neviem ešte čoho, ale preto, aby daný vnútorný poriadok akejsi organizácie, ako sekundárnej jednotky bol dokonale zachovaný, aby fungovala disciplína, pretože, ako hovorí latinské príslovie, na ktoré som robil kedysi tematický článok, že kto slúži poriadku, poriadok slúži jemu. 

Našim problémom je niekedy to, že dbáme na absolútnu istotu v presvedčeniach napríklad v úplných banalitách, maličkostiach, len v našich vymedzených relaxačných činnostiach, pri činnostiach, ktoré nemusia napríklad priamo súvisieť a byť spájaní napríklad v zodpovednosti za podaný výkon. Športovci napríklad môžu mať v niečom akúsi výčitku, že zas sa neprekonali v podávaní alebo teda zápolení vo svojom druhu športu, pričom málokto si uvedomuje, že o nič nejde, a častokrát tá radosť zo športu potom vyprchá, a práve preto je šport v podstate nielen o nejakej telesnej drine, ale o peniazoch, ktoré koniec koncov rozhodujú o všetkom, teda viacmenej všetko stojí a padá na nejakých peniazoch, ktoré sú nemalé, pretože je to veľmi výhodný biznis.

Záverom mojej reflexie by som spomenul toľko, že človek sa mi javí ako otrok slobodnej vôle. Otrok slobodnej vôle je akýsi fenomén, ktorý som si vymyslel ja sám pred časom, práve vtedy, kedy som si analyzoval niektoré skutočnosti, kedy som sa zamýšľal, že prečo niekto proste kladie dôraz tam, kde o nič nejde, miesto toho, aby rozvíjal všetko to, všetok ten potenciál, ktorý v sebe skrýva, aby nemrhal zbytočne energiou, ale aby si rozložil správne svoje životné priority. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár