Asi toľko by som to povedal takto úvodom. O čom teda by som chcel povedať.
Ako som raz spomínal, mal som pred časom, no, bolo to niekoľko rokov dozadu skúsenosť s jedným človekom, majiteľom malej firmy, ktorý mi rozprával, ako jeho firma sa preto volá perfect.... a tak ďalej pretože všetko chce mať perfektné. Z prvého dojmu z toho človeka, hoci sa jednalo o asi dozadu osemročnú skúsenosť, viacej krát som toho človeka nemal šancu spoznať, možno našťastie, alebo vďaka Bohu, musím povedať, že človek, ktorý rozpráva o akomsi perfekcionalizme hneď na prvom stretnutí musí mať nejaké chyby. Predovšetkým osobné, nejaké duchovné nedostatky, o ktorých by som chcel hovoriť v tomto mojom článku.
Samozrejme v nijakom prípade by som nechcel kvalifikovať človeka, ktorého som videl prvýkrát v živote aj s cestou, nepoznám ho, ale musím povedať hneď, že mal som z toho extrémne zlý pocit.
Ja osobne nie som sentimentalista, nedávam na pocity, mám rád realitu, ktorá ma obklopuje, a tá buď hrá, alebo nehrá v môj prospech.
S prípadnými neúspechmi je potrebné sa aj vyrovnať. Nie každý pravda, na to všetko má, a nájde si argument, a je potrebné si povedať sám pred sebou, že niekedy, a to chcem zakomponovať ako myšlienku tohoto dňa...
že aj prehra má v istom zmysle chuť víťazstva, len človek musí mať v sebe správne nastavené hodnoty a životné priority.
Či je potrebné mať absolútnu istotu v presvedčeniach, to nevie nikto nikdy nikomu zaručiť. Môžeme sa mýliť, môžeme sa mýliť fatálne, nemusí to mať nejaké následky, mýliť sa nemusíme, a sú mnohí takí, že naozaj by ste napríklad o nich povedali, že sú úžasne presní, nikdy sa nepomýlili, naozaj idú možno ukážkovým vzorom, a vo svojich presvedčeniach vyzerajú naozaj tak, že nadobudli v istom zmysle absolútnu istotu.
Na druhej strane mať absolútnu istotu neznamená veľa. Neznamená veľa z toho dôvodu, že človek jednoducho svojou dôslednosťou môže zabudnúť na isté detaily, na drobnosti, ktoré nepovažuje za potrebné, a prečo asi. Preto, pretože dosiahol možno už veľa, už niekedy človek aj akosi pozabudol, napríklad z akých pomerov vyšiel, človek si proste povie... hľa, už to zlé akosi odo mňa našťastie pominulo, musím teda zmeniť svoje správanie.
A práve toto môže nadobudnúť pocit akejsi falošnej istoty, to, že človek sa dostal niekde vyššie. Myslí si naivne, že to dobré, ktoré zažíva v súčasnosti, už bude zažívať v podstate vždy a všade, a je veľmi ťažké takéhoto človeka, ktorý síce môže napredovať v tom dobrom slova zmysle, je prirodzene dobré, kedy človek napreduje, pretože cieľ človeka je dosahovať taký výsledok, ktorý obohatí jeho myslenie, dodá mu novú inšpiráciu, posunie ho vpred v myslení, možno bude motivovať druhých ľudí, aby sa mali dobre, aj keď viem veľmi dobre, že toto sú len také slová, ale málokto ich dokáže v plnom slovnom význame aj uskutočniť.
A práve preto je potrebné v tom najlepšom trochu pribrzdiť, možno netreba úplne prestať, skončiť a neviem čo, ako hovorí príslovie, že v najlepšom treba prestať, jednoducho treba mať akúsi duševnú istotu o tom, že nie som ten najlepší v tom všetkom, nie všetko odo mňa závisí, a isto sa niečo dá predsa len spraviť niečo lepšie, hoci to neviem ja.
Toto je potrebné si uvedomiť presne pre tie typy ľudí a povahy, ktorí si myslia, že keď všetko v nejakom rozhodujúcom konaní, v procese chcú všetko chytiť do vlastných rúk a niečo riadiť, čo im ešte zatiaľ v podstate nepatrí, a máločo alebo nič od nich nezávisí ako tak, celý ten mechanizmus, celý ten proces, aby trochu pribrzdili, pretože práve nepovolaní sa cítia byť majstrami sveta, cítia sa byť dôležitými a dôležitejšími, alebo rovnejší medzi rovnými, čo som už nie jeden krát zažil.
Záverom môjho článku by som povedal asi toľko, že je veľmi zlé, kedy je človek akosi otrok svojho vlastného presvedčenia, že všetko musí spraviť na jednotku, práve preto, ako v škole. Mnohokrát sme postrehli v bežnom živote zvláštnosť, že človek, ktorý sa učil napríklad na zlé známky, mohol v živote naozaj dokázať omnoho viac, ako nejaký strojený študent, ktorý mal jednotky, ale všetko vedel možno len teoreticky, možno všetko a všetkým len pohŕdal, všetko mu bolo na posmech, čo sa netýkalo toho najdokonalejšieho, a mohli by sme takto menovať ďalej.
Práve toto by som povedal je človek otrok vlastného presvedčenia, že dokonalosť je to najdôležitejšie, čo človek môže vlastniť, ale pritom to nie je tak. Človek vo svojej dokonalosti dokáže naozaj viac uškodiť ako by mal pomôcť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár