Zaiste aj teraz pri písaní týchto riadkov, som si plne uvedomil, že môj nadpis, ktorý pojednáva o istote v presvedčeniach, a navyše je ešte spestrený maximalistickým vyjadrením v slove absolútnej istoty dáva celkom isto vytušiť, že človek musí v každom prípade, nielen v športovom zápolení ale práve v bežnom živote hrať na víťazstvo.
Prejavuje sa to napríklad tým spôsobom, že človek niečo napríklad očakáva. Očakáva nejaký výsledok možno svojho snaženia. Trebárs prirovnal by som to k maturitnej skúške, kedy maturita je deň, kedy dáš do toho všetko a hráš systémom všetko alebo nič.
Presne toto som si uvedomil pred rokmi aj ja, kedy pred asi týždňom presne bolo neuveriteľných pre mňa stále pätnásť rokov od maturity, kedy som síce mal istotu v presvedčení, že to dám, ale istota ešte predsa len nie je konečné rozhodnutie, ktoré hovorí o tom, ako to v skutočnosti dopadlo.
A práve tu sa človek môže v podstate fatálne mýliť, môže sa priam osudovo pomýlil (jedno a to isté, len inak povedané) kedy si niečo myslí, že všetko vie, o všetkom je informovaný, má šancu vo svojich rukách, je teda o niečom presvedčený, ale niečo len predsa do toho môže prísť, čo mu môže znemožniť situáciu.
Presne ako mne včera, kedy som jednoducho nenaštartoval auto. Potom som si neskôr dal baterku na nabíjačku, ale v rozhodujúcej chvíli som proste nenaštartoval, a teda to, že som sa na niečo v predstihu spoliehal, to zlyhalo.
To sa stáva. Bodaj by sa horšie nestalo. Celkom isto rozumiem aj tomu, že človek nemôže za každých okolností napríklad podávať stopercentné výkony, hoci sa to od neho možno vyžaduje, pretože človek predsa len má nejaké obmedzené limity, a nikto nie je stroj. Nechcem teda na tomto mieste analyzovať napríklad skutočnosti, že či si niečo môžeme domýšľať vplyvom nejakých konšpiračných teórii, alebo sa premietnuť jednoducho v realite do praxe to, čo je, neriešiť, čo by bolo keby bolo, neriešiť niečo, čo nie je, a podobne.
Mať absolútnu istotu v presvedčeniach v podstate môže byť nebezpečné, pretože to človeka mylne uvádza do akýchsi rozpakov, kedy niečo nevyjde, a hľadá príčinu možno všade inde, len u seba nie. Možno to v niečom je aj oprávnené a opodstatnené, kedy naozaj človek vplyvom akýchsi tlakov z vonkajšieho prostredia naozaj môže v niečom trebárs fatálne pomýliť. Pomýliť sa v tom zmysle, že niečo má pevne vo svojich rukách, ale v akomsi náhodnom okamihu nepochopiteľne zlyhal.
Kto sa ocitol v takejto modelovej situácie, akú som teda načrtol v predchádzajúcom odstavci v spleti rozličných životných situáciách, vie azda celkom presne, čo tým myslím. Tak ako v športovom zápolení, aj v bežnom živote sa ide systémom všetko alebo nič.
a práve na to, aby sme mali absolútnu istotu v presvedčeniach, nestačí len nejaká základná gramotnosť, ktorú sme nadobudli štúdiom na školách v postupných stupňoch, až pri dosiahnutí maturity, alebo vysokoškolského diplomu, ale predovšetkým zdravý sedliacky rozum, nepochybne do toho všetkého by som zaradil vieru... vieru v Boha, ktorá je častokrát bezpochyby to najlepšie v čase, kedy okolo teba zúri kríza, nepriazeň prostredia, všetko to možné aj nemožné, znemožnené, to záporné, to negatívne, čo si môžeš len predstaviť.
Záverom mojej nočnej reflexie by som spomenul asi toľko, že mnohí ľudia pri svojej neomylnej dokonalosti, sa dostali častokrát do zúfalých a frustrujúcich situáciách, kedy stratili všetko, čo mali kedysi pod kontrolou, a nik si na nich nespomenul. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár