Pýtam sa teda, či je prípustné chcieť viac ako je prípustné. Azda si pamätáme z detstva tie zvedavé otázky ktoré smerovali od nás ku rodičom, že čo mi donesie Ježiško, a odpoveď bola klasická, nechaj sa prekvapiť. Mnohí majú radi prekvapenia, pretože človek vždy dúfa v niečo dobré. A práve preto a na základe tejto skúsenosti dobro vždy v akejkoľvek podobe bude víťaziť nad zlom v akejkoľvek podobe. Ako to myslím?
Nedávno som počúval z rozhlasu istú rozhlasovú hru v nedeľu. Bolo to celkom príjemné, a obsah tej rozprávky bol v tom, že princezná nemohla nazrieť do tej trinástej komnaty. Z tejto ľudovej rozprávačky teda vznikol pojem trinásta komnata, ako niečo tajomné a nevypovedané, o čom človek vie len vo svojom vnútri, a predsa tam nazrela a dobre spravila, pretože vyslobodila zakliatych ľudí.
Hoci si povieme, že to bola len rozprávka, ako sa traduje z generácie na generáciu, obsahuje v sebe vnútorné duchovné bohatstvo, ktoré má svoje opodstatnenie.
Mnohí máme radi len to, čo máme. Lebo vieme dobre, že doba je proste taká, že niečo dnes mám, to je pravda, to je realita, ktorú vidím, ktorú cítim, ktorá teda ma obklopuje, avšak na druhej strane nikdy nevieme, čo mi prinesie nové ráno. Či to bude ešte niečo lepšie, alebo to bude niečo, čo ma vráti možno dva kroky dozadu. Možno toto všetko celkom isto môže byť akýsi dôsledok možno aj našej minulej frustrácie, z ktorej sme sa ešte nestihli spamätať. Kedy sa človeku v niečom nedarilo, a nevedel si s niečím rady. Mám s tým skúsenosti, avšak keď prišla nová možnosť, buď som zaváhal, alebo som to okamžite zobral. Niekedy som zaváhal preto, lebo som sa nie raz napríklad pýtal, že ako to je možné, že z prostred toľkých možných aj vhodných som to dostal napríklad ja, ale niekedy sa mi stalo celkom opačne, že proste z istého počtu som sa do nejakého výberu proste nedostal, a vtedy som nerozumel tomu, či je to kvôli možno nepreukázanej kvalite, vedomosti, alebo všetko to, čo zahŕňajú isté plusy, klady v osobnosti človeka, alebo je to preto, lebo niekoho vôľa to bola tak, ako to treba prijať, a nešpekulovať nad tým viac.
Teda, či bolo prípustné, aby som sa nedokázal niekde prejaviť tam, kde človek proste má tie kvality.
Možno si povieme, že to proste tak malo byť. Neverím tomu. Veľa vecí, ktoré som si myslel, že práve celkom opačne, tak to nemalo byť, som sa teda o nich presvedčil, že sa dajú, a naplnili ma pocitom akejsi hrdosti, to, že proste viem niečo využiť, a keď sa chce tak sa dá. Samozrejme od chcenia ako takého to moc nemusí súvisieť, pretože človek chce veľa vecí... Človek chce nie jeden krát možno vykonať aj dobré niekomu druhému, nezištne, ochotne, ale ten druhý to proste nepochopí. Alebo ešte lepšie, kedy to pochopí po svojom, a vtedy zistí, že predsa len prekročil tú pomyslenú hranicu, ktorú možno aj chce alebo chcel prekročiť, ale keďže nemal dostatočné skúsenosti, radšej sa o to ani nepokúsil, aby to nevyšlo navnivoč.
Chcel som v tomto odstavci povedať aj to, že keď čítam kadejaké motivačné citáty a ostatné manažérske drísty o tom, ako niekto bude úspešný len vtedy, kedy si dokáže zapnúť horný gombík na bielej košeli a rozprávať po týždňovom školení o niečom, čo predstavuje celú vedu niekde na ekonomickej univerzite a hrať sa, aký je vzdelaný, koľko má peňazí, aký je bohatý, ako sa nejakým prostým, jednoduchým myslením, ale tvrdou prácou dopracoval kdesi, kde je teraz, mi príde vyslovene absurdné. Absurdné už len preto, pretože daná skutočnosť vôbec nemusí a ani nezodpovedá príslušnej realite, o ktorej to všetko vypovedá.
Dobre vieme, že v práci je veľmi užitočné napríklad nestarať sa zbytočne do druhých. Nestarať sa o niečo, čo sa mňa bytostne netýka, pretože keď do nejakého procesu vstúpi proste nezainteresovaná osoba, ktorá v podstate nič netuší, netuší prečo niečo vzniklo, čo konkrétne sa rieši, načo je to dobré, prečo jestvujú v danom procese isté omyly, isté príkazy, zákazy, nejaké známe obmedzenia, niečo, čo je možno zaviazané pod akousi poslušnosťou, a mohli by sme to nazvať kadejako, vieme dobre, že zisťovať si o niečom, čo sa mňa bytostne netýka vždy prinieslo viac škody ako osohu.
Aj keby sme chceli neviem ako pomôcť, moja skúsenosť mi hovorí, že najlepšie je nestarať sa do druhého, aj keby som možno mal tie najlepšie úmysly.
Práve preto celkom isto môže vzniknúť isté nebezpečenstvo, že človek proste uverí, že niečo dosiahne, hoci o niečom ešte nemá ani šajnu a nerozumie, že cesta k danému čo i len prvotnému úspechu tkvie v niečom inšom, ako v kariérnom bezzuzdnom naháňaní sa za niečím, kupovaním si napríklad niečoho, čo v podstate ani nepotrebujem k svojmu životu, aby som splnil prianie niekoho, koho vyslovene nemám rád. Všetko radi nemôžeme mať.
Je podstatné, aby človek sa vyslovene zbavil akéhosi pocitu, že so všetkými musíš vychádzať, čo tvorí v živote jeden paradox, lebo človek sa tak strašne už bojí napríklad osobnej samoty, toho pocitu strachu, ktorý veľmi dobre poznám, že je ochotný v takmer hocičom zájsť za svoje hranice tej prípustnosti, len aby zistil, či už naozaj na tej hrane stojí, a či prekážku stále vníma ako výzvu niečo prekonať, čo mi príde vyslovene chorobná ctižiadostivosť, ktorá vedie len do osobného nešťastia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár