Kladnými vlastnosťami sú jednoznačné, a to túžba po vzdelanosti, po vyššej kvalite života. Chtiac nechtiac človek si niekedy potrebuje niečo vylepšiť, pretože stále ho ženie akási túžba po dobre, po dokonalosti. To, čo považuje za dobré, by bolo lepšie možno ešte spraviť trochu inak. Možno preto, lebo to videl niekde inde. Možno preto, lebo v tom všetkom sa teoreticky môže skrývať závisť niečo vlastniť také, čo vlastní ten druhý, a ja to napríklad ešte nemám.
Tu teda vidíme, že je rozdiel niečo mať z princípu, čo potrebujem, a je rozdiel niečo vlastniť také, ktoré jednak nepotrebujem, nerobí ma to šťastným, viem sa teda bez toho bez problémov zaobísť, ale tá túžba po niečom vyskúšať, čo som ešte nevyskúšal možno predčí všetky moje očakávania, predčí všetko to, čo som chcel, a možno aj to čo som nechcel, a napokon, ako teda píšem v nadpise môjho ôsmeho článku, sa človek predsa len postupne môže zamýšľať nad tou skutočnosťou, že či je prípustné chcieť, alebo v niečom vedieť viac, ako je prípustné.
Vieme dobre, že celkom isto jestvujú nejaké prirodzené hranice, mantinely, bariéry, ktoré nás nútia nejsť ďalej. Prirovnal by som to k situácii, kedy akosi pudovo predsa vieme rozpoznať, že už tá prípustná hranica u nás predsa len nastala, už viacej nechceme, aj keď daná ponuka za istých okolností a podmienok môže byť celkom lákavá. Ako príklad by som uviedol napríklad rozličné nadčasy v danej práci, kde nie zamestnanec ide na maximum, ten ide stále, ale ten zamestnávateľ, pričom častokrát chce viac ako je prípustné, a v nasledujúcich riadkoch sa pokúsim k tejto problematike vrátiť a trochu ju objasniť. Akiste ste si všimli ten slovný zvrat, že mantinely nás nútia neísť ďalej. Ako ma niečo môže nútiť neísť ďalej, niečo ma môže v tom slova zmysle nútiť zastaviť, ale nie neísť ďalej.
Tento akýsi slovný zvrat som použil celkom isto zámerne, akúsi gramatickú metaforu. Vrátim sa teda k spomínanému problému, ktoré som načrtol v predchádzajúcom odseku.
Viacerí si myslia, že človek je nejaký stroj, ktorý musí. Že sa predsa len dá stále viac a viac posúvať latku vyššie, než je človek zvyknutý. Človek sa síce prekonáva, zdoláva ťažké terény, ide na dno svojich síl, len si musíme uvedomiť tú závažnosť situácie, že či človek už v podstate nie je nejako využívaný z tej druhej strany, či sa na neho nekladú príliš veľké a menej očakávané predpoklady, než tie predpoklady predsa len sú. Sú predpoklady, ktoré sú prirodzené, ktoré by človek v hľadisku danej pozície mal splniť, ale často podať nadpriemerný výkon môže znamenať využívanie človeka na niečo, čo už robiť v podstate nemusí, a to sa deje vo viacerých oblastiach života.
V niektorých prípadoch je chcieť viac vedieť, ako je prípustné, prakticky žiadané, pretože človek čím viac vie, tým lepšie pre neho. Dokáže sa taký človek v spleti rozličných nejasností výborne zorientovať aj v pomerne neznámom teréne, a všetko nasvedčuje tomu, že niekto proste zbiera cenné skúsenosti, a dokáže predsa len z minima vyťažiť maximum.
Otázka ale znie, dokedy človek takto bude ako nejaký stroj ešte odolávať všetkým tým možným nastavaným prekážkam, ktoré treba zdolať, a či teda to všetko je prípustné, a do akej miery. Každý predsa má svoje hranice, ktoré predsa len existujú, a človek síce svojím dobrým výkonom môže potvrdzovať svoju kvalitu, avšak raz to všetko predsa len skončí.
Niekedy sa môže stať, že zvedavosť človeka núti pozerať za obzor ešte ďalej, a pritom o nič nejde. Človek niekedy je vyslovene chamtivý, a robí všetko preto, aby napríklad pred druhými vyzeral dobre, a možno ešte lepšie, ako je. O svojich kvalitách častokrát takýto jedinec vôbec nepochybuje, ale problém deje práve vtedy, kedy v niečom možno fatálne zlyhá, a ako na svoje ospravedlnenie začne kydať na všetko a všetkých dookola, len aby sa videl v dobrom svetle. Či je to omyl toho všetkého, alebo sa teda mohol kľudne takýto človek stať v podstate obeťou svojich osobných predpokladov, kedy chcel vedieť viac ako je prípustné, len sa mu to všetko vymklo z rúk, nevedno.
Záverom poviem jedno, že jedno je isté. Pokiaľ človek má zdravý náhľad na danú realitu, nič by ho nemalo vyviesť z miery, pokiaľ nejde o nič vážne. Práve nezdravá ctižiadostivosť je častokrát prekážkou v dobrých medziľudských vzťahoch. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár