Obyčajne v živote delíme veci na tie, ktoré sú pre nás hodnotné, a tie, ktoré nemajú nejaký význam, poprípade mnohí majú tendenciu vidieť a posudzovať, hodnotiť situácie absolutisticky, to znamená, že buď niečo je dobré na sto percent, niečo je opačne, kategoricky zlé, nikdy s tým nechcem mať nič dočinenia, a nejestvuje takto, alebo sa zamedzuje kritickému zmýšľaniu, ktoré mi hovorí, že predsa pravda je niekde uprostred. Delíme veci, ktoré pre nás jednoducho majú zmysel, a tie, ktoré nemajú.
Ako som postrehol aj v uplynulých dňoch, aj v živote je celkom isto bežné, že človek viac dáva priestor niektorým menej podstatným záležitostiam, pretože cíti ešte akúsi dodatočnú šancu. Cíti, že niečo ešte sa predsa len absolútne neukončilo, ešte to nie je celkom definitívne, a možno on ešte cíti v niečom predsa len plamienok nádeje, nejakú šancu. Obyčajne človek tejto idei sa viac menej chytí natoľko, že mu začne postupom času naozaj veriť, ako niečo, čo jestvuje reálne, ale je to jeho jediná, a možno posledná šanca. Ako keby človek si uvedomoval, že proste čas sa kráti, a niečo, čo sa mohlo stať, sa už nič neudeje.
Je to pravda, alebo nie? Sčasti áno, sčasti nie. Človek niekedy príliš často púšťa šance z rúk, a práve preto to tak aj vyzerá. Lebo si myslí, že predsa ešte taká šanca príde, a nieje prvý a ani posledný v tom riešení. že pre neho to je akási menej podstatná záležitosť. Je to vplyv akejsi rozmaznatosti, alebo celkovo ešte osobnej nevyzretosti, že človek je vyberavý, kedy človek nevie prevziať akúsi zodpovednosť do vlastných rúk, pretože povedzme si otvorene na rovinu, niečo takéto, čo som napísal, v škole predsa nevyučujú, taký predmet v škole nenájdete nikde. Ja by som povedal, že sčasti je tam taká nerozhodnosť, že človek v podstate v istom veku, nevie celkom povedať, že čo má povedať, kedy má prehovoriť, kedy mlčať, ešte nechápe súvislosti.
Mnoho mladých ľudí je bez akejsi energie, bez nálady, nič ich nebaví zatiaľ čo naokolo, niekto napríklad hýri energiou, chuťou pracovať, ochotou, jednoducho v jeho živote proste je nejaká iskra, ktorá ho podnecuje k neustále lepším výkonom, ba čo viac. Nechce, aby stagnoval, on proste nechce ukázať tomuto svetu, že mu na niečom už viacej nezáleží, že niečo len tak pustil, a potom, ako hovorí príslovie, stále sa za tým bude obzerať ako o šanci, ktorá ešte jestvuje. Biblia v tomto ma upozorňuje, aj keď ona to myslí z hľadiska nsledovania Ježiša, ale môžeme si to aplikovať aj konkrétne na túto situáciu, že kto položil ruky na pluh, nazad nech sa už neobzerá, konkrétne som citoval Pánovo slovo z biblie, z evanjeliovej state.
Preto niektorí ľudia, ktorí sú zamyslení... takíto ľudia sú väčšinou ticho, väčšinou ani neprehovoria, a niekedy to ticho proste je akési predzvesťou niečoho nie celkom dobrého a pozitívneho, lebo človek len uvažuje, čo všetko sa mu hlavou hmýri.
Dobre vieme, že najväčší strach dokážu prežiť len osoby, ktoré sa majú veľmi radi, ale akonáhle jeden z nich prestane odpovedať, začne uhýbať pohľadom, povie menej slov, dobre vie tá opačná stránka, že práve...
A to poviem na záver, tak ako spomína v piesní skupiny elán, potvrdzuje sa to aj dnes, že v objatí začína ten pravý boj.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár