Večer som šiel do kostola, majú tam skutočne perfektný nový elektronický organ, a pre mňa, ako milovníka vážnej hudby, a som organista v kostole, je to skutočný pôžitok, pretože hudbu mám v krvi. No a potom ma napadlo, žeby som mal ísť pozrieť jednu staršiu pani, ktorú sa chystám pozrieť približne od leta. Na druhej strane, len teraz som sa odvážil. Totiž, bál som sa ísť na to miesto, na to sídlisko, pretože pravda je taká, že pripomína mi to jedno veľmi nešťastné obdobie, a približne od októbra minulého roku, teda je tomu de facto presne rok, čo som tam poriadne nebol, a úspešne som sa tomu vyhýbal.
To viete, spomienky na niektoré životné udalosti, ktoré ale nebudem ďalej rozoberať, mi dokonale zablokovali snahu ju navštíviť, túto pani, aspoň do dnešného dňa, ale dnes som nabral akúsi odvahu, predsa len je to staršia pani, a v duchu spolupatričnosti som ju teda prišiel navštíviť. Už som sa chystal skutočne dlho. Celkom som sa potešil, že som jej spravil radosť.
Otvorili sme fľašu vína, a hneď sa mi, samozrejme, rozviazal jazyk. Netajím sa, že mám rád alkohol. Úplne som sa uvoľnil. Opadli zo mňa všetky predsudky, ktoré som doteraz mal, pretože to miesto sa mi nespája s moc pozitívnymi spomienkami. Debatili sme o všeličom možnom, a v mysli som sa postupne vracal ku starým známym udalostiam. Ale dobre sa celkom cítim, nemám už našťastie s ničím problém, a mám taký príjemný pocit, že asi pravda je taká, že Pán Boh ma už pravdepodobne definitívne oslobodil od toho zlého stavu, v ktorom som sa dlhšie nachádzal. Keďže dneska som po dlhej veľmi dobe hral na jednom sídlisku sv.omšu, napadlo ma, žeby som ju nešiel pozrieť.
Príjemné večerné posedenie mi celkom padlo vhod. Ani nepamätám sa, kedy som sa naposledy tak úplne dobre cítil v spoločnosti cudzieho človeka, s ktorým ma v podstate nespája nič inšie ako to, že dobre, no, chodíme do kostola, pohoda, a slušne sa pozdravím.
Debatili sme pri víne, ktoré som premiérovo prvý krát v živote otváral, o skutočne všeličom možnom. Zrazu som zistil, ako miesto, kde pri mojich myšlienkach som sa nevedel odosobniť od zlej skúsenosti z rozchodu, sa mi pozdávalo konečne akési inšie.
Asi sám Pán Boh zariadil toto všetko tak, že potrebná bola i nejaká bolesť, na to, aby somsa odrazil opäť od začiatku. Už ma nič netrápi, čo som veľmi rád. V myšlienkach, v mojich spomienkach sme sa rozprávali o prežitých udalostiach, čo sa udialo v kostole, a čo neuniklo jej pozornosti.
Touto cestou by som chcel odkázať mladým ľudom tu na birdzi len zopár rád, ktoré mi napadnú. Ako prvé by som spomenul. Vážte si starších ľudí. Raz aj my budeme starší, pravda, ak sa toho aj dožijeme. Raz aj my budeme osamelí, a budeme možno aj nutne potrebovať niekoho po ruke, s kým sa aspoň porozprávame, pretože nám bude otupno. Samota je totiž veľmi nepríjemný spoločník, a len človek, čo to zažil, len ten, kto zažil a vlastne aj zažíva ten hnusný pocit samoty, mi isto dá za pravdu, že síce si zvykneš na samotu, to je pravda, ale predsa len človeku vtedy pripadá celý svet akýsi zvláštny. Najhorší je pocit, keď nikomu nechýbaš, a nikto o teba nestojí.
Keď ti nikto nepríde zaklopať na dvere, a len tak ti nepovie niečo ako, ako sa máš, ako sa ti darí, prišiel som ťa pozrieť. Mám taký zlý pocit, že mladí ľudia sa veľmi radi hrajú na heroických hrdinov, pričom podľa môjho skromného úsudku, najväčší hrdinovia sú ľudia, ktorí v podstate veľmi ťažko znášajú samotu, a hrajú sa na dobrých hercov pred druhými. Nič samozrejme nepotrebujú, so všetkým si vystačia, len problém je, že keď ich dobrý priateľ, známy zavrie dvere zvonka na ich príbytku, častokrát im vybehne slza z očí. Zrazu akokeby sa vrátili nazad.
Môj blog som začal biblickým zvolaním Pána Ježiša. "Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili". Kto sú tí maličkí? Kto je vlastne tá skupinka ľudí, ktorých sa Pán zastáva, a chce ich vyzdvihnúť na piedestál? Nie som to vari aj ja? Cítim sa akýmsi stredobodom pozornosti, a myslím si, že zrazu mi nič nechýba, zato, že pri sebe mám priateľov, s ktorými si hocikedy môžem ísť sadnúť, porozprávať sa?
Zistil som, prečo starší ľudia majú radi klebety. Viete si predstaviť, že ste celý čas sami, nemáte skutočne nikoho nejakého normálneho pri sebe, každý sa od vás izoluje, a stavia sa nejako bokom, máte omnoho mladších susedov, a vtedy máte pocit, že málokto vám rozumie? Takýto človek potrebuje spoločnosť. Potrebuje súrne mať pocit, že niekto o neho stojí. Zle je, keď od niekoho bočia ľudia len preto, lebo nemajú čas, lebo sa vyhovárajú. Skúsenosť ma dokonale naučila, že keď sa chce, všetko sa naozaj dá, a častokrát k tomu netreba skutočne ani tak veľa. Stačí niekomu pozdrav na ulici, žičlivé slová, opätované priania pohody do života, a svet je okamžite oveľa krajší.
Starší ľudia pre nás znamenajú pokladnicu múdrostí, a preto učme sa od nich. Oni veľa zažili, a môžem skutočne z vlastnej skúsenosti povedať, že oveľa viac si rozumiem so staršími osobami, ako so seberovnými. Som človek, ktorý neustále špekuluje, filozofuje aj nad nemožným, a jedine starší človek so skúsenosťami ti vie dokonale poradiť, a vieš načerpať veľa múdrosti z jeho života, z jeho poznania, a osobnej skúsenosti.
Aj vo Svätom Písme máme starších ľudí, ktorí veľa znamenali v kresťanských dejinách. Rodičia Panny Márie, sv. Joachim a sv. Anna. Podobne staručký Simenon, prorokyňa Anna, Abrahám, a podobne mnoho iných. Teraz, poďakujme za múdrosť starších, a berme si z nich dobrý príklad. Nepohrdnime návštevou staršieho aj v nejakom sociálnom zariadení, lebo uvedomme si jedno, že aj my raz, ak sa dožijeme, budeme starí, a raz každý bude nevládny, a možno odkázaný na pomoc toho druhého. Či už fyzickú, alebo psychickú.
Tento blog tak, ako som aj nadpisom začal, tak aj dokončím. Pamätajme si preto jedno. Pán Ježiš hovorí. "čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Máš šťastie, že Ťa starí ľudia niečo naučili. Mňa naučili iba to, ako sa hnevať, nadávať a ohovárať iných.
Oveľa viac ma o živote naučili tí v strednom veku, najmä moja triedna učiteľka na strednej.