Ignorácia. Toto hnusné slovo, pod ktorým si môžeme skutočne predstaviť všeličo. Na sebe samom som ju odskúšal, a môžem povedať, že lepšie som sa necítil. Už sa nepotrebujem viac vciťovať do kože druhých. Už ma čoraz menej a menej zaujímajú ľudia, ktorí ma nemusia z neopodstatneného dôvodu. Už nemusím s nikým o nič súperiť. No nie je mi dobre? Tak, ako som napísal jeden blog večer po omši, tak píšem k nemu teraz pokračovanie.
Už mi je skutočne mnoho vecí jedno. Naučil som sa niektorých ľudí, hoci sú aj starší odo mňa, ale dobré mi nechcú, jedným uchom dnu a druhým von. Táto starodávna finta, ozaj funguje, a som rád, že konečne som si ju osvojil.
Nechápem moc, čo znamenajú slová.. "božie mlyny melú pomaly, ale isto". Teda oprava. Nie, žeby som ich nechápal, ale pomaly všetko sa mi teraz akosi viac vyjasňuje, a ja začínam byť šťastný.
Chcem byť šťastný, no nie naivný. Nepotrebujem okolo seba ľudí, s ktorými sa musíš nasilu rozprávať. Niekedy som sa bál, čo mi kto povie, keď ma niekto vyzve na niečo v spoločnosti. Vždy som obdivoval ľudí, ktorí majú veľmi vysoké sebavedomie. Avšak, len naoko. Viem, že takí ľudia neobstoja pred takými skúškami, ako takí, ktorí majú nízke sebavedomie. Dôvod? Je to preto, lebo "menší" ľudia si na to zvykli, a vedia s tým bojovať. "väčší" to nedokážu, a vzpierajú sa ako len môžu. Ako príklad by som pokojne uviedol našu politickú scénu.
V jednej časti, ktorú som nazval podnadpisom zmierenie, som opisoval, ako som sa zmieril s človekom, s ktorým som si pol roka nemal čo povedať. O to viac ma mrzí, že sa jedná o človeka, ktorý v mene Boha rozhrešuje ľudí v Božom mene. O to viac ma mrzí, a mal som pravdivý dojem, že pravdepodobne nehodne prijíma Telo a Krv Pána Ježiša. Vyslovujem síce odvážne tvrdenie, ale keď môžem povedať, títo konkrétni dvaja ľudia... bojím sa, že oni tiež síce tvoria tajomné telo Pána, avšak otázka, akým spôsobom na ňom participujú. Môžem si to aplikovať kľudne, pokorne na seba.
Nie som určite bezchybný, a nikdy by som ním nechcel byť, a ani ním nebudem. Veď ak by som vo všetkom perfektne, dokonale obstál, nemal by som žiadnej prekážky pred sebou, ktorá by sa nedala zdolať, mal by som skutočnú a opravdivú pokoru? Lenže na druhej strane, musím ja neustále dokazovať niekomu, že máš pokoru v sebe? A načo? Keď raz o niekoho nestojím, tak kašlem na neho a viac nechce byť v jeho blízkosti. Ak by som si neprešiel tým, čím som si prešiel, vedel by som pomôcť niekomu, kto ma žiada o radu, a vníma ma ako vhodného kandidáta pre adresáta jeho najskrytejších myšlienok? Asi ťažko.
Ak mám byť časťou Ježišovho tela, akou som? Som azda ten železný klin, ktorý s toľkou bolesťou pilát sám ranil Jeho predrahé ruky? Mnoho ľudí si myslí, že keď sa zbožne pomodlí v kostole, už je hneď čistý, a všetko je v poriadku pred Pánom Bohom. Určite je pravda, že moc kríža už posilnila mnoho ľudí na ceste za Pravdou, Životom, no otázka je, či to všetko nie je len moje divadelné predvedenie pred druhými ľudmi. Dajme si otázku.
Ako by som sa modlil, keby na sv.omši som bol jediný účastník? Skutočne, opravdivo, s veľkou bázňou voči Pánu Bohu by som sa prel, udieral do pŕs pri zvolaní..."moja vina, moja vina, moje preveľká vina?" uvedomujem si ešte ako kresťan 21.storočia, čo znamenajú tieto slová, nad ktorými častokrát nestačím pouvažovať?
Niektorí ľudia uvažujú až príliš vysoko, aby si dostatočne uvedomili, že prach som, a na prach sa obrátim. Len na okraj by som rád opomenul, že veľmi rád, a často sa prechádzam na cintoríne. Najmä na jeseň, pravda, keď bude Všetkých Svätých a Pamiatky zosnulých. Pri prechádzke cintorínom sa mi vždy nostalgicky vynoruje predstava o tom, ako to bude vyzerať, keď budem odchádzať z tohto sveta. Už ako malý chlapec som nad tým uvažoval, ale pravda je taká, že som si to, samozrejme vzhľadom na vek ešte dostatočne neuvedomoval.
Uvedomujem si, že každému sa nedá vyhovieť a pomôcť, ale vždy si všetko viem predstaviť na svojej koži. Nechcem preháňať, ale pravda je taká, že keď som potreboval oporu u niekoho, nie že som ju nenašiel, ale ešte horšie. Stratil som ju. Pomohol mi niekto iný, než ten, od koho som to očakával. A tu prichádza na rad to najhlavnejšie. Je pekné, dobré a užitočné, keď sa modlíme, a z celej duši sa oddáme Bohu, keď skutočne končia naše plány, a nevieme, kam sa pohnúť.
Hovorím zo svojej skúsenosti, nakoľko posledný mesiac robím v robote. Neviem sám, čo budem robiť od začiatku novembra, a už teraz intenzívne si hľadám prácu. Nie je to najľahšie, a častokrát je to veľmi ponižujúci pocit, a bolí ma, keď prechádzam týmto nepekným obdobím. Nakoniec, uvidím predsa sám, ako budem úspešný. Verte mi, nie je to najradostnejší pocit, a študenti, vážte si, že nemusíte ešte nad takýmito vecami uvažovať. Áno, všetko má svoj čas.
Nakoniec zhrniem, čo som písal. Nedajme sa znechutiť len preto, že niekomu ležíme v žalúdku, a on nám závidí. Práve naopak. Radujme sa z toho, že niekto sa o nás "zaujíma", pretože sme v kurze. Choďme si za svojimi snami, verme sami sebe, ale nezabudnime, že najsebavedomejší budeme vtedy, keď budeme mať za sebou pomoc božiu, tak veľmi potrebnú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár