No. Myslím si, že hlad môže byť za istých okolností dobrým spoločníkom, pokiaľ teda človek má čo jesť, má za čo jesť. Toto pre každého nemusí byť automatické. Darmo máme napríklad, ak teda sme pri tom, doma kuchársku knihu, alebo teraz na internete pravdaže všetko možné nájdeme od výmyslu sveta, alebo na nejakých videách, aby si to človek vedel lepšie predstaviť. Tiež niekedy pozerám takéto recepty, a vyzerá to veľmi dobre.
Čo chcem teda povedať. Mám na zreteli pravda aj to, že mnohí podnikajú nejakú cestu, zatiaľ čo tí druhí sú už v cieli, ale možno aj bez vlastného pričinenia. Nastáva teda situácia, kedy môže jeden druhému teoreticky niečo závidieť. Niekto si niečo možno evidentne vydrel, a druhý mal ako na ružiach ustlané.
Niekto môže napríklad cítiť v niečom krivdu, niekto to môže práveže cítiť ako sladké ovocie toho, čo dosiahol, proste ako nejakú duchovnú satisfakciu za to všetko, čím si možno do onoho času prešiel, čo všetko skúsil, ako si to predstavoval, ako sa veci naozaj mali, aká bola skutočnosť možno oproti nejakej domnienke, a či možno predstavy aspoň trocha korešpondovali s danou realitou, kde sa človek nachádza.
Zodpovedanie si týchto, nazval by som to, životne dôležitých otázok je potrebné práve preto, aby sme vedeli samých seba akosi definovať. Aby sme vedeli dobre pomenovať, či sa o niečo snažíme budovať, alebo budované sa snažíme zveľaďovať. Či napríklad v niečom stále sme trebárs ešte len na začiatku, o niečo sa snažíme, alebo už sme v našej ceste správne pokročili, už sme tomu dali správny smer, a zrazu pre nás je všetko jasné. Preto spomínam, či cesta môže byť cieľom, že keď mi priebežná práca dáva proste zmysel a radosť v živote, a to všetko ma posúva smerom dopredu.
O nič viac predsa nejde. Všetko jasné, prirodzene neznamená automaticky všetko jednoduché, aj keď by som povedal odbúranie prvotných prekážok je veľmi potrebné.
Biblia mi spomína, že naša vlasť je v nebesiach, odkiaľ očakávame príchod Ježiša. Pre kresťana teda cesta a cieľ je to, že smerujem niekde, vprostred mnohých prekážok, kade človek môže napríklad vážne zapochybovať. Aj kresťanstvo preto sa stáva v istom zmysle nepochopené, pokiaľ máme síce pred sebou istý cieľ, ale nechceme spoznať tú náročnosť krížovej cesty, ktorú treba prekonať.
Akurát som našiel jeden citát, a dovolím si ho teraz napísať sem. Znie takto. "Ak Boh vychádza v ústrety tým, čo ho nehľadajú, s aku radosťou sa dovolí nájsť tým, ktorí ho hľadajú?"
Pre niekoho cesta do cieľa predstavovala možno extrémny problém, a plno náročností pri zdolávaní prekážok, pre niekoho to bola pohoda. Jeden teda vynaložil na to patrične oveľa viac energie, druhý takmer nič. Niekto drie ako kôň, pre niekoho je všetko ako na ružiach ustlané, aj keď určite mnohí mi dáte za pravdu, že cesta ku vytúženému úspechu býva veľmi, až extrémne namáhavá, a vedie ako sa ja dennodenne presviedčam, cez neuveriteľné úskalia, prekážky, ktoré sú veľmi ťažko zdolateľné.
Prísť teda do cieľa po takejto veľmi náročnej ceste mi ponúka teda niekoľko variantov na zamyslenie, o čom toto všetko môže byť. Na jednej strane si uvedomím, že niečo je naozaj vydreté, na druhej strane si vyčítam, že som do niečoho napríklad nedal viac, že som dal do toho málo. Možno viacej som sa mal snažiť v niečom. Áno, dosiahol som možno to, čo som chcel, ale možno niekomu bolo ukrivdené.
Už nemáme veľmi nejaký prah citlivosti voči druhým, že ako sa ten druhý cíti. Nevnímame, presne ako spomína text jednej piesni, že... niekto bdie, a vláči kríž, kým ty krásne spíš
Prečo teda v nadpise spomínam, či môže byť cesta cieľom. Máme teda dva pojmy, cesta do cieľa akosi prirodzene smeruje, teda musím niečo absolvovať, aby som do daného cieľa prišiel.
Čiže aj to je v istom zmysle cesta, teda hlad, ako dosiahnuť cieľ, a to je sýtosť. To samozrejme vzdávam vďaky, a na tento úmysel a požehnanie som sa modlil aj pri včerajšej sv.omši vo vedľajšej dedine, cestu som absolvoval bicyklom. Je to veľmi blízko odo mňa, to je predsa výhoda, a teda bol som skutočne veľmi rád. Byť prítomný v modliacom sa spoločenstve, čo do onoho času predsa nebolo vôbec samozrejmosťou, ba čo viac, tá možnosť neexistovala, si veľmi cením, pretože zabezpečiť duchovný rast, a všetko čo s tým súvisí, pre človeka je veľmi nevyhnutné.
Ako som spomínal v predchádzajúcom odstavci, cesta k cieľu, cesta je hlad, a cieľ je sýtosť.
Ešte jedna myšlienka. Jeden vtip hovorí asi toľkoto. Načo chodíme do školy, keď desiatu môžeme zjesť aj doma?
Záverom môjho článku poviem toľko, že mnohí sú znechutení pri hľadaní cieľa, pretože nechápu zmysel tej cesty, ktorou majú kráčať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár