Poznáme príslovie že ráno je múdrejšie večera. Ja som ho spoznal prvý krát pri čítaní Dobšinského slovenských rozprávok, ktoré od detstva som mal veľmi rád. Jeho rozprávky som mal veľmi rád, pretože som v tom videl ľudskú múdrosť, jednoduchosť. V nich som videl predovšetkým tú múdrosť, ktorá ma učila tomu, aby si človek uvedomil krásu života, ktorá spočíva v prijímaní jednoduchosti, milovania ľudských hodnôt a to, že raz predsa len dobro musí zvíťaziť nad zlom, hoci ako dobre vieme, častokrát v živote to práveže vímame presne opačne. Všetko to, čo človek chce odovzdať budúcim generáciám, pretože v jednoduchosti je krása.
Človek si mnohokrát sprítomňuje niečo negatívne, a neverí v dobro. Neverí, že niečo dokáže, nazvem to lyricky zažať svetlo tam, kde je tma, potešiť niekoho tam, kde vládne smútok, vzbudiť dôveru napríklad tomu, kto cíti nedôveru, beznádej, možno výčitky svedomia, samotu, a takto by sme mohli menovať takto viaceré elementy.
Mnoho ľudí razí teóriu, že čo bolo v minulosti, na to by sme mali zabudnúť. A to aj vtedy, kedy človeka niečo možno trápilo, ale aj keď niečo človeka potešilo. Predsa len treba žiť realitou, ktorá je tu a teraz. Realita totiž, zamyslel som sa nad tým, nepozná pojem minulosti, ani budúcnosti, pretože realita sa odohráva v súčasnosti. Realita je o tom, že ju prežijem tak, ako najlepšie viem, plne si to užiť. Aby zo zlého sa človek poučil, a z dobrého aby vedel do budúcnosti vyťažiť čo najviac. A tá nepozná teda niečo, čo bolo alebo bude. Mnoho z nás robí chybu, kedy sa neustále vracia do minulosti, ktorú nevie zvrátiť. Ešte horšie je to vtedy, kedy človek negatívne myslí na budúcnosť, ako veľmi sa jej obáva, hoci ak mám povedať pravdu, táto myšlienka vyvoláva rozpaky a súženie aj v mojom prípade.
Múdry vie, že dvakrát jednu a tú istú chybu spraviť nemôžeš, ak chceš byť úspešný. Dobre vieme, že človek častokrát rád experimentuje, robí rozličné pokusy. Na sebe samom, na svojich priateľoch, v neposlednom rade nie jeden krát možno na svojej rodine, na všetkých vzťahoch, ktoré ho v živote ovplyvňujú, ktoré sú podstatnými prvkami práve v tom okamihu, aby dokázal prežiť. A to chceme predsa všetci, to je idea tohoto ľudstva, prežiť za každých okolností. O čo teda ide.
Človek nie jeden krát, aj ja osobne pociťujem smútok za niečím nenaplneným z minulosti, ale zároveň som nepriamo za to vďačný, pretože vďaka tejto nepriaznivej skutočnosti napríklad nie som naivný, ale som vecne reálny v posudzovaní hodnôt v živote. Nie všetko, čo si človek predsavzá, sa musí naplniť, niekedy je to dobré niekedy je to smutné, závisí to samozrejme od okolností.
Niekedy je dobré možno pretrpieť aj občasný smútok, pri ktorom sa cítiš vyslovene na dne, pretože vtedy jednak ťa to uvedie jednak do krutej reality, ale takej reality, ktorá ti otvorí oči. Potom možno prežiješ isté obdobie, v ktorom ako keby ani si nežil. Dobre poznám tú situáciu, ktorú som nevedel definovať, či to niečo je prítomnosť, alebo minulosť, alebo čo vlastne. A pri neskoršej spomienke na toto obdobie si celkom isto pripadám a prajem aby to všetko akoby radšej ani neexistovalo. Na jednej strane v mnohom mi to otvorilo o či a poučilo ma to, na druhej strane mi to spôsobilo veľmi veľa duševnej nepohody, veľmi veľa prežitého smútku vyslovene naplno, všetko som prežil naplno, niekedy som vyslovene bol zničený, a nepozeral som sa optimisticky na realitu, taká, aká naozaj bola. Nevedel som sa tešiť z dobrého okolo mňa, pretože som sa sústredil na hodnotu, ktorú som stratil. Či to malo svoj význam možno v akejsi sebarealizácii, obnove zmýšľania a podobne, by som mohol o tomto osobne hovoriť, neviem presne, viem však to, že keď niekto povie, že z toho sa dostal... možno kame, možno hovorí pravdu, pravda však je taká, že človek ....
Ktorý prežije niečo hraničné, niečo čo ho poznačí prakticky na celý život, úplne sa mu zmení hodnotové nastavenie jeho života. To, čo považoval za prioritné, možno zatlačil do úzadia, pretože to v jeho myslení v podstate nehrá nijakú rolu, možno to pre neho nemá ani nijaký význam, pripadá si ako bezvýznamný, hoci všetko berie optimisticky, s vierou a nádejou.
V živote máme isté hodnoty, ktoré tlačíme vedome, alebo nevedome do úzadia, nevenujeme sa im. Nepoznáme teda ich účinok, a čo je ešte horšie, nespoznáme možno nikdy ani ich ovocie.
Záverom poviem toľko, že najlepšie je, kedy človek sa venuje nejakej záľube a je hodne v spoločnosti dobrých a pozitívne naladených ľudí, hoci v tejto momentálnej situácie je možné akurát tak prostredníctvom četovania na internete.... Ach. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
pubertslatinocelny
27. 10.októbra 2020 20:56
máločo ju tak ovplyvňuje
Napíš svoj komentár