Vraciam sa opätovne k tomuto článku, či nás môže dostihnúť naša minulosť, alebo práve naopak, my môžeme niekomu pomotať hlavu, dobehnúť ho, a takto dostihnúť, alebo dobehnúť našu minulosť. Ako to treba chápať sa pokúsim teda vyjaviť v nasledujúcich riadkoch.

Dobre vieme, že minulosť nedokážeme zvrátiť nikdy. Či sa niečo stalo pozitívne, ktoré by sme veľmi radi možno ešte dlhodobejšie prežívali, alebo niečo menej dobré, na čo by sme urýchlene zabudli, alebo niečo medzi tým... kde sme sa ani neradovali, ani nesmútili, ale nie je to príjemné si to sprítomňovať, ale predsa to v nás ostane, zanechá to v nás významnú stopu.

Aj u mňa to zanechalo dosť výraznú stopu, a som za to rád. Minimálne v tom, že v mnohých mojich otázkach som našiel odpovede. V tom, čo mi nebolo jasné dlhší čas, nedá sa to takto časovo konkretizovať, mi zrazu bolo vyjavené akosi úplne jednoducho, veľmi rýchlo a efektívne. 

V práci mnohokrát som myslel na jedno jediné. Bolo mi jedno, aká ťažká bola tá práca, hlavná vec, že mi prišli peniaze, a vedel som presne čo mám spraviť. Vnímal som, že pociťujem možnosti, ktoré som doposiaľ nemal. Otvorili sa mi dvere poznania, ktoré som mal roky zatvorené, a darmo som na ne búchal, nebol som schopný, nebol som možný ich otvoriť. Málokto si prizná niečo takéto.

Málokto si to prizná, pretože priznanie je síce poľahčujúca okolnosť, ale mnohí na to ešte nedozreli. A práve preto mnohí sa chvália len tým, čo dosiahli, ale nikomu nespomenú to, čo nedosiahli, v čom tkvie ich bolesť, nechvália sa svojimi slabosťami, pretože to berú ako niečo ponižujúce.

Sám dobre viem, že keď som sa nie raz rozprával s niektorým človekom mne blízkym na tému, ktorá nebola príjemná, a človek odokryl svoje nedostatky, práve vtedy sa stal opak.

Pocítil som úžasnú silu, že som niečo dokázal. Mne nejde o niečo viditeľné, čo vidíme len očami, ale to, čo cítime srdcom. Človek nevie rozumovo a telesne ukázať, ako sa mentálne dvihol na úroveň, kedy cíti slobodu. Slobodu nie v zmysle nezávislosti na akejkoľvek determinácii, pretože na nie jednom mojom článku som opisoval filozofickú skúsenosť, že slobodu v takomto poňatí, ako ho učí filozofická disciplína, napríklad antropológia, alebo iná filozofická odnož, je proste nemožné zažiť. Je to nemožné úplne sa od niečoho oslobodiť

Pocítil som silu, že som niečo zanechal, a že nejaké putá neslobody som konečne dokázal rozlámať, a som niekto proste iný. Som úplne iný človek, ktorý začína vnímať svet jednak reálne, to som robil celý život. Viem predsa, čo je, viem čo nie je. Vnímam, na čo nemám, vnímam, na čo mám, a pustím sa len do takého niečoho, na čo mám. Veľmi rád objavujem nové možnosti, ale brzdím sa v tom, aby som nelietal vysoko v oblakoch. 

Záverom poviem to, že človek má mať dobrú pamäť na niečo, v čom nebol šťastný, aby vopred sa vedel zariadiť na vyhnutie sa prípadným duševným duchovným a iným represáliám, ktoré sú nebezpečnejšie, než to viditeľné. Zamyslite sa nad tým ešte pred tým, ako kriticky zhodnotíte moje slová, či sa to netýka aj vás.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár