Zapájam sa teda do tejto novej načrtnutej problematiky, s ktorou azda súperíme, takpovediac, všetci, nevynímajúc naozaj nikoho. Všetci takpovediac máme isté plány, niečo ešte tak prvotne v mysli, čo nechceme veľmi prezradiť svojmu okoliu, a niekedy človek na to často myslí, ale čím viac človek na niečo myslí, tým viac napríklad o niečom, aj keď dobrom, začne trebárs pochybovať.
Vystanoví mi opätovne jedna rečníka otázka v tomto znení. Je správne pochybovať o niečom, čo sme možno ešte ani nezrealizovali? Prečo človek má viac pochybnosti ako istoty.
Máme tu teda dva fenomény, máme tu pochybnosť, a opak pochybnosti je istota. Sú to v podstate nezlučiteľné pojmy, ale zároveň sú si podstatne veľmi blízke. Pretože keď človek postupuje, ako sa hovorí "podľa plánu" má teda istotu, ale stopercentnú istotu nemá nikdy. Potom si musíme zodpovedať aj na prípadnú variantu, kedy musíme zachovať tie isté naše vlastnosti, nič nehrať, ani pri prípadnom nezdare. Je to niečo podobné, ako keď som načrtol kedysi tematiku, že či je potrebné odosobniť sa od niečoho, čo ma môže napríklad zaťažovať, čo mi je na príťaž, na prekážku, a to môže súvisieť aj pri spravovaní napríklad niečoho, čo mi je konkrétne zverené, alebo čo som si napríklad nadobudol poctivou prácou, ale ako vieme, nie všetko nám musí vychádzať podľa plánu, a tu je teda kameň úrazu.
Je to presne niečo ako keď človek proste sa bojí do niečoho pustiť, je mu navrhnutá nejaká ponuka, a zrazu od nej (nepochopiteľne) odskočí, hoci ešte ani nevyskúšal, že teda čo všetko to bude obnášať. Aj mne napríklad sa to neraz stalo. Vtedy síce ideš podľa plánu, ale začneš pochybovať, či vôbec v danom projekte, do ktorého si sa zapojil, budeš koniec koncov úspešný.
Prirodzene, to niečo so sebou niečo aj obnáša. Obnáša isto niektoré klady, ale aj zápory. Klady a zápory majú jednu výhodnú funkciu, že klady v danej problematike mi pomáhajú na ceste dopredu, usmerňujú ma, môžu dávať pocit dobre vykonanej práce akéhokoľvek rozsahu, zápory ma pred niečím napríklad upozorňujú, vystríhajú. Častokrát to môže byť nejaký napomínajúci prvok od nejakého človeka, na ktorom nám napríklad záleží, a dobre vieme, že pri človeku, na ktorom nám záleží, je jedno v akom konkrétnom vzťahu s ním sme, ten človek proste nám chce naozaj dobre.
Zistil som aj ja na vlastnej koži, že nie je dôležité, či človek všetko splní čo si predsavzal. To nie je podstata života. Podstata života nie je ani to, či robím niečo na kvantum.
Aby napríklad ma niekto mohol za niečo obdivovať. Vždy človek bude mať nejakých priaznivcov, ktorí ťa v niečom môžu podporovať, morálne, môžu v niečom ťa v dobrom motivovať, dodávať energie v živote, nejaké pozitívne impulzy a signály, vďaka ktorým si môžeme dať nejaký zmysel tam, kde to zmysel má.
Ďalej by som opomenul to, ktoré sú buď zrealizovateľné, alebo neuskutočniteľné. Buď to je jasné od začiatku, alebo sa postupne všetko tak vyvinie, že niečo dokončíme úspešne, ale nemáme z toho dobrý pocit.
Záverom môjho článku poviem to, že človek častokrát stráca svoju originalitu, keď si myslí, že podstata jeho bytia tkvie v akejsi perfektnosti, dokonalosti. Vôbec nie. Prax mi ukázala, že keď človek v niečom ustúpil, a nie vždy išiel akosi tvrdohlavo za svojím, vždy sa z niečoho priučil. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár