Pri nejednej debate možno aj s našim najlepším kamarátom, píšem v jednotnom čísle, pretože človek nemusí mať veľa kamarátov, ale čo je veľmi potrebné a podstatné pre život je, že človek spravidla má nejakého toho svojho najlepšieho kamaráta, ktorého proste pozná už roky. Spravidla je to jeho rovesník z činžáku, z ulice kde býva, a podobne. Klasický sídliskovo panelákový obraz, kedy človek chce tvoriť niečo dlhodobejšie, zmysluplnejšie, pretože vie, že práve tieto kamarátske vzťahy mu jednoducho dávajú zmysel do jeho života.
Častokrát aj mne sa stalo, že nejedná sa o to, či sa človek potrebuje s niekým vyrozprávať, chtiac nechtiac túto potrebu zažijeme pravdepodobne všetci. Jedná sa o to, že človek proste túži zanechať po sebe nejaké dielo. Niečo vykonať, aby cítil zo svojho hľadiska akési zadosťučinenie. Chtiac nechtiac si teda kladie otázku, ktorá možno viacerých môže pobádať k zamysleniu sa, že či teda mi niečo chýba, vprostred toho, čo som možno všetko dokázal, alebo nedokázal vybudovať.
Kedysi som v nejakom mojom článku rozprával o tom, že či dokážeme niečo, čo nedokážu iní. Okamžite v podstate môžeme mať na mysli nejakú zručnosť, alebo schopnosť, ktorú sme nadobudli z nejakého odborného hľadiska, ktorá nás v istom zmysle môže svojou špecifickosťou trebárs charakterizovať, že proste toto som ja, týmto sa zaoberám, máme teda rozličné odbory, niekto je murár, niekto stavbár, niekto zdravotník, niekto inžinier, učiteľ....
A možno vprostred týchto vymenovaní nie si ničím takým dôležitým, čím by si mohol niečím ohúriť, pretože podstata tohoto všetkého je o tom, že každý potrebujeme docieliť tú skutočnosť, že niekým chceme byť predovšetkým pre svoje vlastné uspokojenie. Je to správne? Je toto moja podstata? Mám sa stále pred niekým akosi vypínať, vyťahovať?
Jedna zádušná (z kategórie duchovnej, smútočnej, pohrebnej piesne spomína práve tieto slová, spomeniem len časť, aby som nikomu nenahnal strach takto na večer, mne je to prirodzené, druhému nie, a ja to rešpektujem... Znie teda takto... "Pred Jeho (rozumej božou) tvárou nie si nič, i keď sa vypínaš..." ( vypínaš, teda nie vypnúť svetlo, alebo natiahnuť sa za vypínačom, ale v zmysle preukazovať to, čo je v nás nesprávnym spôsobom, vyťahovať sa pred niekým, niečo si proste nezdravo dokazovať v prostredí, kde máme pred niekým očividne navrch)
A teda mnohokrát máme tendenciu pred niekým sa vyťahovať, možno nemáme cieľ pýšiť sa niečím, alebo preukazovať svoju pýchu, pretože pamätám aj na to, že príslovie spomína, že pýche predchádza pád, a teda veľakrát sa môže stať, že človek pri svojej neopatrnosti, možno to nemyslí zlé, môže dopadnúť nie najlepšie, môže ho zaplaviť vina sebaobviňovania, smútku, depresie, čo každý rieši po svojom... Z toho plynie nedôvera, možno keď človek stratí akési ideály práve tam, kde ich možno očakával, a teda je namieste zodpovedať si otázku, či je lepšie byť idealistom ktorý sa sklame, ako realistom, ktorého dá sa povedať prekvapí už len máločo... Ťaťko povedať. Má proste toto všetko zmysel?
Je jedno, či človek je zarytý introvert, alebo extrovert, jednoducho málokto dokáže mentálne vyžiť z nejakej samoty, ktorá ho ubíja, z ktorej sa rodí v podstate depresia a všetko, čo si to negatívne ešte okolo toho vieme, alebo možno nevieme dostatočne predstaviť.
Záverom mojej nedeľnej večernej reflexie poviem, že človek sa niekedy musí vymaniť z nejakého prežívaného stereotypu, aby duchovne a duševne neupadol.
Z tohoto všetkého plynie veľké poučenie, ktoré hovorí biblia naprieč celým svojím obsahom, a síce, že ..." prach si a na prach sa obrátiš..." Gen 3,19
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár