Som plne presvedčený, že každý človek, bez ohľadu na vierovyznanie, poprípade nevyznanie viery, je hodný úcty, a samozrejme patrí mu úcta, uctenie si toho človeka, všetci predsa sme si rovní, mali by sme k sebe sa správať primerane, korektne, taktne, kultivovane, s dávkou slušnosti, aby sme v spoločnosti proste sa dokázali jednak akceptovať, tolerovať, aby sme vedeli proste počúvať, počúvať s porozumením, a primerane načúvať jeden druhému.
Možno sa púšťam, a to chcem z tohoto miesta zdôrazniť, do priveľmi ťažkej tematiky, kde musím možno v samotnom začiatku zdôrazniť, ktorá, prirodzene, svojim obsahom vôbec nie je jednoduchá, a teda v riadkoch nižšie sa toto všetko pokúsim objasniť.
Teda že vôbec mi nejde o akýsi kresťansko duchovný triumfalizmus, prostredníctvom ktorého sme viac menej jasní víťazi v oblasti duchovna, morálky, spravodlivosti, konsenzu, spoločného nazeranie, kultitovanosti, pri ktorom kresťania dokážu v primeranej forme samozrejme, tolerovať, nie však za každých okolností súhlasiť s niečím, čo som chcel vyzdvihnúť v tejto vete, čo nielen ide proti nim, ale vyplýva zo situácie akýsi kategorický rozpor, ktorý môže prerásť možno do nejakého vnútorného konfliktu, alebo vzájomnej nevraživosti a celkového nepochopenia.
Ako príklad z môjho úvodného odseku v tomto večernom článku, akurát v rádiu skončila sv. omša, ktorú som si vypočul, by som spomenul to, či si v Rurópe ešte dokážeme ctiť normálnu rodinu, ktorú tvori muž, žena, deti. To, že do rodiny prichádzajú deti nie je samozrejme, pretože máme v spoločnosti samozrejme páry, ktoré za istých okolností nemôžu mať deti, aj keby veľmi chceli. Je možné že prostredníctvom nejakej prirodzenej a najmä účinnej liečby je možné, aby zachovali a priviedli na svet svoje potomstvo, avšak, ako v kresťanstve zdôrazňujeme, deti nie sú právo pre rodičov, ale deti sú dar od Boha. A je dosť možné, že ich mať nebudú. Je to celkom jednoduché vysvetlenie.
Nie každý totiž pochádza z úplnej rodiny, niekto z rozvedenej, niekto mal slobodnú matku, zriedka sa stáva, že dieťa vychováva len otec, a nie matka, či už sú alebo nie sú v nejakej striedavej starostlivosti presne tak, ako to v povinnosti napríklad ukladá štátny zákon. O tomto ako takom samozrejme písať nechcem, pretože to nie je v mojej kompetencii.
Čo však môže, a je v mojej kompetencii, a čo je v kompetencii, právomoci, dá sa povedať každého jedného z nás je to, že si musíme uvedomiť, že práva nemôžu byť bez povinností, čo máme samozrejme oporu v zákonoch.
Pre všetkých ľudí platia rovnaké pravidlá, avšak je medzi nimi minimálny rozdiel.
Rozdiel spočíva predovšetkým v tom, že duchovne orientovaní ľudia, kresťania, hypoteticky nemusia byť kresťania, môžu to byť aj iného vyznania, ktoré môžem rešpektovať, ale vieroučne mimo kresťanstva nesúhlasím s nimi, pretože pre mňa Spasiteľ je jedine Ježiš v jednote s Otcom a Duchom Svätým.
Ja ako kresťan, všeobecne poviem, nutne dodržiavam kresťanské zásady, pretože ich uznáva aj systém tohoto sveta. To že napríklad nekradnem, snažím sa byť čestný, mierny, snažím sa pomáhať kde sa dá, väčšinou som pracoval v sociálnej oblasti, mimo ktorého kedy som rok študoval teológiu som proste mal víziu v osobe kňaza. Aj keď moja vízia sa neuskutočnila, viem, že cieľ je pre mňa dosiahnutie života večného v náručí Ježišovom. A či ho dosiahnem ako nejaký bohatý, alebo posledný žobrák mi je v podstate úplne jedno, pretože podstatné je, že to dosiahnem.
Ako kresťan mám isté vízie, ktoré pramenia z mojej vnútornej motivácie, ktorú vysvetlím.
Moja motivácia spočíva v tom, že... teraz je advent. a každý jeden deň premením na jeden dobrý skutok, ktorý bude môj osobný dar Bohu v onen sviatočný vianočný deň, aby som bol v niečom dobrý, a ešte lepší. Aby som niečo robil nielen dobre, ale najlepšie ako viem. Aby som možno tak, ako to hovorí písmo sväté, pomyslene prešiel nielen jednu míľu, ale aby som prešiel dve.
Možno vždy si v niečom akosi nadbiehame, vždy možno chceme byť v niečom popredí, ale pokiaľ človek nebude ukazovať vzor, na základe ktorého aj mňa osobne z detstva napríklad pritiahli predovšetkým príklady z môjho okolia v užšom i tom najširšom slova zmysle, človek nikdy nedosiahne tú biblickú dokonalosť.
Jeden špatný vtip hovorí, myslím si, že kedysi som to už spomenul, ale spomeniem to aj v tomto článku pre istotu, a nadväzujem na tieto skutočnosti, ktoré v tomto článku opisujem je fakt, ktorý vychádza zo životnej múdrosti, a síce, že múdry človek sa učí celý život ale hlupák, ten predsa už vie všetko.
Záverom článku to zhrniem približne do týchto myšlienok, že aj mne konkrétne ako kresťanovi záleží, aby si ty, ktorý ma možno nemáš rád v niečom, našiel v živote istú harmóniu a pokoj, aby si dokázal prijať a predovšetkým rešpektovať hodnotu ľudskej osoby a jeho dôstojnosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár