Sv. Štefan. Nie som si celkom istý, či vedia mnohí z vás prijať ďalšiu biblickú meditáciu, ale predsa pokúsim sa napísať ďalšiu z mojich mnohých biblických reflexíí, ktorá bude mať možno o čosi bohatší a plnší na myšlienky, a preto ho chcem rozdeliť na niekoľko častí, ktoré postupne budem ako ďalšie blogy dopisovať.
Tento človek je môj vzor. Svätý Štefan z vôle Boha, to musíme jednoznačne povedať prijal dobrovoľne korunu mučeníctva a tak šťastne, už v náruči Božom, náručí, Otcovskom objatí Pána Boha vstúpil do nebeskej vlasti ako jeden z prvých mučeníkov, ako to pevne verím z dejín cirkvi.
Prečo ľudia tak kruto prenasledovali prvých kresťanov? Prečo im nebolo po chuti učenie o Pánovi Ježišovi, ktorého v podstate mnohí tí ľudia, čo žili ako nejakí súčasníci svätého Štefana predsa poznali, ak nie aj osobne, prečo diabol tak veľmi nenávidí ľudí, ktorí sa neboja postaviť za obranu cirkvi, Boha, národa, svojho kresťanského presvedčenia, ktorí sa neboja obrániť tie najvyššie hodnoty, ktorých samotné základy prišiel položiť náš Majster Ježiš?
Akurát včera, predvčerom, ma nejako zmohlo, prechladol som alebo čo ja viem. Sčasti je to samozrejme určite moja vina, pretože som tak naľahko vyšiel von do mesta, práve ráno do kostola na Stedrý den.
Rozoberiem teda v krátkosti niektoré skutočnosti.
Mnohí ľudia si myslia pri predstave prenasledovaní kresťanov, že tam išlo o akýsi, vtedy pre tú dobu nejaký novodobý extrémizmus, alebo proste niečo, čo bolo nové, a potrebovali niečo vyskúšať, ako sa to zapáči vtedajšej moci.
Takto to vnímali neprajníci a nepriatelia viery v pravého Boha.
Nie je to niečo aj u nás? Mnohí sa boja verejne vyznať vieru v Boha. Je ale práve veľmi smutné, že mnohí kresťania sa neprihlásia ku nejakému kresťanskému presvedčeniu, zato ľudia vyznávajúci úplne opačné hodnoty a nejaké tradície sa k tomu neboja vehementne priznať. Žeby skutočne išlo len o to, že zakázané ovocie najviac chutí?
Nie som si celkom istý, ako to vnímali prví kresťania. Či ich skutočne ovládala túžba po vyšších skutočnostiach, po vyšších cieľoch, a či opravdivo a triezvo rozmýšlali nad tým, že ich čaká večnosť v spojení s Bohom, keď pominú všetky prekážky a po smrti vstúpia do neba.
Isté je jedno, že človek, ktorý chce niečo dosiahnuť, a dobre vie, že je to pre jeho dobro, a že je to pre dobro tiež nejakej spoločnosti, ktorá rozmýšľa na podobnej vlnovej dĺžke ako rozmýšľa on, zlé to byť nemôže.
Pozrite sa bližšie na osobu Svätého Štefana. Podľa záznamov, podľa čítaní, úryvkov z posvätných textov Písma Svätého, Štefan pri kameňovaní videl otvorené nebo a v ňom sedieť Pána Ježiša po pravici Otca.
Jemu bolo úplne ukradnuté, že jeho život pomaly vyhasína, a že niet nádej, aby sa jeho barbarskí vrahovia nad ním ešte v poslednej sekunde nejako zmilovali, a nakoniec aby ho prepustili na slobodu.
On hľadel vyššie, hľadel na nebo, na nebeské hodnoty, na moc Pána Najvyššieho. Keď som si raz prečítal niečo ako svedectvo ľudí, ktorí trpeli v minulosti, a vlastne v priebehu dejín celého sveta môžeme vidieť tento obraz, ako ľudia z mnohých príčin sa nechceli vzdať svojho vlastného náboženského presvedčenia.
Ako to, že tých, ktorí ich prenasledovali, nezačali nad tým plnšie rozmýšľať, prečo sú takí tuhí tí veriaci, prečo sú takí jednotní, a túžia len po Bohu. Keby Boh bol výmysel, bolo by to celé akési chaotické, kresťanstvo by nemalo zmysel, a určite by časom zaniklo a ani dejiny by sa o kresťanov nijako nezmieňovali.
Vidíte, ako jarmo druhých ľudí, ako vyhrážky druhých nezlomili našu kresťanskú vieru? Nie je to úžasné? Nie je krásne, že nech aj kresťania sú aký sú, ľudia sú všetci, zjednocuje nás viera v Pána Ježiša, ktorý je skutočne centrálnym bodom nášho života.
Centrálny bod života samozrejme neznamená, že budeme v kostole sedieť od rána do večera, to nikto od nás nežiada.
Boh žiada, aby sme šli do celého sveta a ohlasovali evanjelium, toto je naša priama výzva, čo máme robiť. Ako to vidíme?
Základ je, že musíme si zachovať zdravý triezvy rozum, a ostať tým, čím sme. Presne tak, ako som to zdôrazňoval v minulom blogu, aby každý pristupoval ku človeku s úctou a rešpektom, a nie aby sme si z druhých ľudí robili posmech.
Všetci sme si rovní, ale niektorí sa radi robia na rovnejších, a to nie je dobré. Veľmi radi to robia ľudia, ktorí necítia nijaký nedostatok, a tým pádom sa nemusia nijako extrémne obávať o svoju budúcnosť. Len viete.... Z veľkej výšky je pád veľmi bolestivý, a nie každý ho vie stráviť.
Prečo zdôrazňujem skromnosť? Aby som upriamil všetko na pravú cestu. Skromnosť neznamená, že keď mám nárok na nejaký podiel zo zisku, že si zoberiem ten najmenší kúsok. To nie je pravda. Každý si musí zobrať ale toľko, koľko si zaslúži, a je to preto dobré, aby si zachoval zdravý rozum.
Je to aj nejaká skúška. Toto nezvládajú najmä novodobí zbohatlíci, ktorí prišli napríklad ku nejakému bohatstvu, a teraz nevedia chudáci sami čo so sebou. Je to zdravé?
Správny človek sa nepotrebuje vystatovať, čo všetko dosiahol, ale jeho práca, poctivá práca je to, čo hovorí v jeho prospech. Asi toľko som chcel povedať. Prajem príjemne prežitie zvyšných vianočných dní.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár