Veľmi ma bolia mnohé rany. Najhoršie sú tie, ktoré nevidieť, a nosíme ich kdesi hlboko v sebe ukryté.

Toľko strohý úvod blogu. Čím viac dôverujem Bohu, čím viac sa modlím, čím viac sa snažím preukazovať nezištne skutky telesného a duševného milosrdenstva, čím viacej obety preukazujem, tým menej a menej som šťastný. Dlho, skutočne dlho som sa bál vysloviť túto vetu. Čím to ale je?

Vie mi niekto na toto dať odpoveď? Trápia ma veľmi veľa skutočností, a sú to momenty, ktoré mi veľmi sťažujú život, veľmi ma rania, ubližujú. Bojím sa, že tieto momenty samotné Sv. Písmo akosi príliš familiárne nazýva láskou od Pána Boha. Bojím sa veľmi. Pravá láska pozná mnoho, pozná obetu, pozná kríž, pozná trápenie. Avšak keď sa niečo má vykonať ako veľmi dôležité rozhodnutie, sú namieste všetky prekážky.

Dneska večer, poviem. Prišiel som domov teraz. Veľmi zarmúteny, nebudem to opisovať, aby som si samozrejme nenarobil nejaké hriechy. Normálne nefajčím, ale vonku pred domom som si šiel zapáliť cigaretu. Pomaly som sa ukľudňoval. Predstavoval som si všeličo. Ťažko povedať, či dnes večer budem Bohu za niečo ďakovať, lebo som bol pár hodín pod veľkým psychickým tlakom. Ani som si ho moc neuvedomoval. Stále nechápem, prečo sa mi musia takéto veci stávať. Nechcem byť konkrétny. Ozaj. Stalo sa vám, že máte pocit, ako keby vás skutočne všetci opustili? Že ste akokeby nahí uprostred tŕnia?

Rozdiel je, ako to prijímaš. Keď máš pri sebe rovnocennú oporu, nepoviem. Horšie je, keď si na mnoho vecí sám. Horšie je, keď musíš vo svojom vnútri riešiť také veci, v ktorých musíš od Boha si vyprosiť zvláštnu milosť, aby si to vedel nejak stráviť.

Vidíme vysmiate tváre štastlivcov z rôznych spoločenských vrstiev. Takých, ktorí skutočne nemajú nič na starosti. Keď sa rozvedú, rozídu a podobne, neriešia to, lebo žijú v prepychu. Neriešia otázku, ako sa postavia pred Boha, keď má muž ženu doma, a zahýba jej s piatimi frajerkami. Neriešia okamih smrti, ktorý je aktuálny v každom momente, a nikdy nevieš, či sa ráno prebudíš živý. Neriešia druhých, keď to najviac druhí potrebujú, a vtedy odvracajú akosi veľmi šikovne pohľady od prosiacich.

Nenahovárajme si, že nechceme žiť len sami pre seba. Chceme. To je najväčšia tragédia. Nemám rád ľudí, ktorí majú radi veľké reči, ale ich srdce je plné ohavností. Ľudí, ktorí majú veľmi plané reči a skutky. Ľudí, ktorí druhého dokážu utopiť pre sprostosť druhého v lyžičke vody.

Nie každý, ktorí pôsobí ako obetný baránok, pokorný, tichý, ním naozaj je. Sme veľmi prekvapení, koľko prezlečených dravých vlkov sa takto skrýva.

Týchto ľudí nezaujíma, a nikdy vlastne nezaujímalo, kde býva Ježiš Kristus. Len veľmi ťažko môžem uveriť tomu, že aj týmto odpovie Boh.."poďte a uvidíte". Najhoršie je, že my nevieme, sme nedokonalé bytostí, a nechápeme častokrát božie cesty, po ktorých nás vedie. Máme skúsenosti, že keď si myslíme, že je pokoj a bezpečie, a nič nás nemôže ohroziť, bývame prekvapení. Akýsi rozčarovaní. Naopak, mám veľmi veľa skúseností, že keď som všetko považoval za neriešiteľné, za zbytočné, stratené, beznádejné, vždy sa niečo mimoriadne stalo.

A paradox je, že čím menej som dúfal, čím bola moja nádej menšia, tým viac sa mi darilo. Čím častejšie som zahadzoval nad niečím rukou, tým väčšie víťazstvo mi to zaistilo. Čím viac náreku som spustil osamote, tým viac sa mi uľavilo. A samozrejme aj opačne. Nikdy som tomuto pravidlu v živote nerozumel.

Čím intenzívnejšie som sa modlil, prosil, tým sa mi to väčšou rýchlosťou vzďaľovalo. Vytváral som si akési falošné upokojujúce duchovné prostriedky. Prečo je to tak?

Som veľmi hlboko veriaci človek. Zažil som také neuveriteľne kompromitujúce situácie, že si to neviete ani predstaviť, a opísať to detailne ani nechcem. Stále netuším, čo za nadprirodzená sila ma drží pri mojom optimizme. Hoci vidím, že na veľa vecí som akosi zase ostal sám. Nikdy by som nechcel vidieť dopredu budúcnosť. A predsa cítim, ako ma boh obdaril niečím takým, že viem približne, čo bude v budúcnosti, hoci to neviem vysvetliť.

Veľa krát sa mi stalo, že keď som si len ta ľahol, alebo sa prešiel, a bol celkom sám, premietol sa mi akosi môj život. To, čo som prežil, ale aj to, čo pravdepodobne zažijem, Všetko, všetko sa do detailov splnilo. Bojím sa veľmi, že na mnoho ostanem raz úplne sám. Nechcem to privolávať. Prosím Boha, aby zariadil niečo ako... osudové stretnutie s človekom, s ktorou budem šťastný. To sa týka vzťahu.

Ďalej ľudí, ktorí ocenia snahu, a budú skutočne priateľmi, a nie iba naoko. V dnešnej dobe je už ťažko rozlíšiť úprimnosť, a keď hovoríme iba o úprimnosti, tá dokáže veľmi raniť. Reči typu... my s nehodíme k sebe, a podobne predstavujú posledný klinec do vašej pomyslenej rakvy. A tak veľa sa za to modlíte. A tak veľa obetujete.

Nie. Naučil som sa mnoho. Jediný, do koho sa oplatí investovať, je moc kríža, ktorá nikdy nesklame. Nech vás vedie sila kríža, a nehanbite sa za evanjelium života! Nenechajte sa ničím a nikým nikdy znechutiť. Choďte povedať všetkým, že Boh existuje, a že musí raz svitnúť keď, kedy budeme naozaj šťastní. Pochválený buď Ježiš Kristus.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár