V uplynulom roku som stretol osobu, osoby, s ktorými to má zmysel. potreboval som ale zistiť oveľa viac. Preto nemám rád povrchné vzťahy, lebo tam sa nejde do hĺbky, ktorá ale niekedy vie byť poriadne nebezpečná na druhej strane... a všetko čo s tým súvisí, ktoré sa časom rozpadnú. Teda viac menej všetko slúži ako na nejaké ponaučenie, nič s tým nespravíme.
Druhá vec. V mojej práci som sa stretával s ľuďmi, bol som ošetrovateľ roky, ktorí mali potrebu sa vyrozprávať a nemali komu.
S radosťou som ostal pri nich, a počúval a snažil sa porozumieť, ako keby som ten príbeh prežil. tak sa uspokojili s tým pocitom, že niekto o nich stojí napriek ich veku, a nemusia ostať naveky izolovaní vo svojich izbách a predstavách, kde koniec koncov je vždy čakanie na smrť. Prečo im to teda nespríjemniť.
A spoznal som aj odvrátenú stránku, ktorá je v tom dobrá, že na to, aby si pochopil realitu, v ktorej si, nestačí len osobné dojmy, ale aj objektívna realita.
Pre nich bol rozhovor so mnou zážitkom, pretože ostatní kolegovia ich len ošetrili a tam to skončilo. Človek nie je stroj, narábaš so živou bytosťou ako je každý z nás. Práve v tejto jednoduchosti aj v mojom okolí mám kamarátky,( dve dobré kamarátky približne v mojom veku... trochu staršie) ktoré proste si potrebovali niečím prejsť, vyhľadali ma a utužujeme si priateľstvo.
Nikomu som sa nenúkal, bol som sam oslovený, aj prekvapený. A to, že som sa k nim staval ako normálny človek so svojimi radosťami a potrebami, sme dosiahli harmóniu, pokoj, vyrovnanosť. práve na základe týchto udalostí píšem veci, príbehy, ktoré sú blízke a podobné nám všetkým.
Bez ohľadu na pohlavie, vek. Pre Teba je to samozrejme a zbytočne by si to riešil hlbšie. Pozri. Iní nemá to "šťastie" že jestvuje v nejakej komunite, vyslovene komunite, ako my tu na birdzi, čo sa poznáme nejaký ten rok (aj niekoľko rokov) a niečo napíše a tým pádom sa mu uľaví. U neho to nefunguje.
Každý postupne dokáže odkryť to, čo mu je príjemné, ale aj skôr to, čo mu je nepríjemné, pretože to je pre neho akusi jeho prirodzenosťou. Máš klasický príklad.... písal som si s dvoma spolužiačkami zo strednej. Nevideli sme sa pekne dlho.... maturoval som 15 rokov dozadu. Aj keď mi to pripadalo ako včera, plynutie času, vek, posun v myslení, starnutie, zrelosť proste neoklameš.
Ide to s tebou každým dňom. A sú situácie, ktoré si si možno nikdy nevysvetlil s nikým, ale práve v tento moment prišla chvíľa, kedy si máš čo povedať aj také, ktoré si v minulom čase považoval za jasné, nepotrebné riešiť. a čo je pre teba samozrejmé, pre druhého to nie je.
Naším problémom je nízka miera empatie, že všetko posudzuješ podľa svojho merítka. Máme proste svoju povahu, a keď niekto vytŕča z radu, obyčajne máme na neho jasnú predstavu, názor. Najmä v škole. Stačila jedna nepozornosť u niekoho, a hneď sa stal terčom akejsi kritiky, bez ohľadu na to, či to bolo správne, alebo nie.
Postupom času to isto ustalo, ale pocit z toho pretrval ešte hodne dlho, a u niektorých citlivých možno od daného okamihu do dnešných čias. Tak isto ako v práci. Všetci sme na jednej vlne, a predsa sa niekto vyvyšuje. V danej práci je pritom taký istý niktoš ako hocikto iný z toho dôvodu, že každý je nahraditeľný, a pod každým sa trasie stolička. Len niekto je rovní, a druhý si je rovnejší.
Záverom ešte tieto myšlienky. Niekto je sebavedomý, niekto nie. V práci riešili také sprostosti, že mi z toho všetkého bolo zle. Postupom času som prišiel na to, že ľudskú povahu, mentalitu a psychicku jednoducho neoklameš, a ona je na istom stupni. čiže... je pre niekoho potrebné sa tým zaoberať, a sú situácie, ktoré zaujímajú spústa ľudí, len ti to osobne nepovedia. možno tebe nie... ale mne áno. a teda v tom je rozdiel minimálne medzi nami dvoma, ale vieš... ľudia sme rôzni. záleží na tom, či sa dokážeme akceptovať a rešpektovať a o tom to to všetko je.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
celuloid
1. 1.januára 2021 21:43
Mnohým ľuďom chýba empatia k iným, je to smutné
Napíš svoj komentár