Vreskot000: Včerajšia strhujúca príhoda :)

Krátko po napísaní blogu som sa pustil okamžite do ďalšieho. V predchádzajúcom som sa teda poďakoval Pánu za uplynulý rok, a v tomto chcem opísať včerajšiu príhodu, kde mi skutočne nebolo všetko jedno.

Už tradične som išiel s kamošmi do hory, čo sa nachádza neďaleko mesta. Pekná príroda, ktorá je skutočne v tejto zime ešte krajšia, a čo je lepšie, je aj tajomnejšia.

Viete aký je to adrenalín, keď na prechádzke lesom stretnete pytliakov, ktorí kradnú drevo? Sú to skutočne nebezpečné, až priveľmi nebezpečné a riskantné situácie, ktoré sa ma natoľko ale na druhej strane pozitívne dotkli, že som sa musel o tomto podeliť spolu s vami. Touto cestou by som chcel len to povedať, že sa vlastne jedná o trestný čin. Myslel som si, že zavolám pre istotu si aj posilu, boli sme síce dvaja, ale pravda je taká, že som ostal ako prikovaný. Nemohol som tomu uveriť. Ja úplne chápem ľudí, ktorí chcú, ale jednoducho nemôžu. A to v hocijakých oblastiach života.

Všetci tiež žartom hovoríme, že tie americké filmy, tí ich tvorcovia mali skutočne veľmi bujnú fantáziu, a že takéto niečo mohlo skutočne napadnúť len Ameriku. Čosi ale na tom niečo bude. Pravda je taká, že veľa takýchto príbehov píše skutočne sám život. Ale na druhej strane mám o nejaké ti zážitky predsa len viac.

Je to niečo neuveriteľné, ktorý bežný človek azda len ťažko uverí a pochopí. Včera sa nám stala podobná situácia, totiž to, zažil som to už približne dva krát, ale včera mi zalepilo veľmi.

Zase som mal šialený nápad ísť tam. Čím tmavšie, dá sa povedať nebezpečnejšie, a naoko neprehľadnejšie územie, tajomné, tmavé, čo nevidíš meter pred seba, tým viac to vnímam ako šancu na prekonanie seba samého. Čím viacej sa toho bojím, obávam, ale na druhej strane čím viacej krát tú trasu prekonám, tým viacej sa zdám sám sebe akýmsi oveľa odvážnejším, čo ma vyprovokuje pozitívne doslova k nejakým heroickým činom. Beriem to ako nejakú skúšku odvahy. Čím tmavšie, tým lákavejšia pozvánka na vstup do nej. Pravda je taká, že vždy sme tam sami. Nikdy sa tam nikto okrem nás snáď nebol prejsť o takom čase, v akom sme sa tam nachádzali my. Pritom nemôžem povedať, že som sa nebál. Včera som sa veľmi bál. Prejdem k veci.

Ideme po ceste, a zrazu sme spozorovali, boli sme už tak nejako pred majákom, kde je vlastne najvyššie položené miesto v meste. A ako ideme, kamoš vlastne okamžite spozoroval, že sa na strome zjavilo svetlo. Nie, nebol to našťastie nijaký nadprirodzený úkaz, ani nijaké dozvuky z obávaného konca sveta, ale boli to reflektory áut. Srdce mi bilo ako zvon, keď som si pomyslel, že sa mohlo stať skutočne najhoršie. Keď sme sa nemuseli doslova vrátiť z tej hory. Strhli sme sa okamžite na jednu stranu cesty, úplne bez rozmýšľania, a ľahli sme k zemi. Musím sa priznať, že som sa veľmi bál. Auto prešlo okolo nás. Našťastie sa nič nestalo. Dúfam, že sa Vám nestane niečo podobné, neprajem to nikomu.

Prešlo všetko. Nevnímal som okolie približne minútu. Nechcite zažiť ten adrenalín, neprajem to nikomu. Pravda je, že len čo som vstal zo zeme, pripadal som si ako filmový Rambo, ktorý práve zachránil celú Ameriku.

Odišli sme potom stade, a všetko našťastie pominulo. Skonštatovali sme, že taký adrenalín tento rok sme veru ešte ani poriadne nezažili. A tom som sa chcel ešte otočiť v polovici cesty pre istotu nazad. Ale pravda je taká, že čím strašidelnejšie to tam pôsobí, tým viac ma to priťahuje. Vždy ma priťahovalo neznáme, tajuplné, také, ktoré pôsobilo nejako strašidelné. Áno, to bolo moje.

Toto je môj včerajší príbeh, ktorý som chcel takto prerozprávať. Tým som len to chcel povedať, aby sme nebol nejaké mäkkýše, ktorí majú plno rečí o tom, ako by sa niečo malo stať, a sa tak nestalo. Keď niekto neprežil nejakú hraničnú situáciu, keď nezažil niečo ozaj zaujímavé, dramatické, nemôže rozdávať rady, keď si to nevyskúšal na vlastnej koži. Je veľa neskúsených teoretikov, ktorí len radia, ako na to, ale sami sa toho stránia vyskúšať.

Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

Včerajšia strhujúca príhoda :)

Komenty k blogu

Horúce!