Ľudia nezomrú, pokiaľ zostanú v našich srdciach. Takto znel nadpis jedného blogu. A veľmi múdro napísaná veta. Verím, že tak, ako to je napísané, a a v konečnom dôsledku aj myslené, tak tak to aj druhí uskutočňujú.
Každý pozná ten pocit, respektíve životné situácie nás akokeby uisťujú, že vlastne zíde z očí, zíde z mysle.
Nie vždy je to tak, najmä, ak je to naša srdcová záležitosť, a na niečom nám veľmi záleží.
Napríklad, a priznám sa, vybadal som to častokrát ja na sebe, aj ja sa v tom často pristihnem, že napríklad teda, buď rozmýšľam veľmi dopredu, čo sa má stať, a neviem, či sa to stane, plánujem kadečo, alebo rozmýšľam, azda až príliš dozadu, a neviem sa samozrejme sústrediť na to, na čo by som sa mal. Niekedy mi tá prítomnosť akosi uteká pomedzi prsty. Ale niekedy je to jedno. Pretože aj keď myslím často v prítomnom čase, a skutočne, napríklad ako teraz, keď som si uvedomil, že musím žiť pre prítomnosť, a nie mysľou lietať kdesi v roku Pána neviem kedy, mám obavy, že to krásne, čo teraz zažívam, sa vlastne razom minie.
Potom mi nastane zvláštna situácia, neviem, či ste to už vlastne niekedy riešili. Musím v súčasnosti sa čo najviac venovať tomu, v čom sa mám venovať, a nemyslieť nejak veľmi dopredu, čo bude potom, keď to náhodou nebudem mať.
Veľmi veľa ľuďom práve neistota, a z toho prameniaca nervozita akoekby zväzovala ruky a tým pádom aj kradla slobodu, pretože pre všetko, pre všetko čo práve ideme robiť sme, no do istej miery slobodní. Samozrejme, závisí to aj od iných faktorov, kedy napríklad nemáme celkom na výber, a musíme sa uspokojiť aj s menej príjemnou alternatívou, kde až potom neskoršie, časom sa zistí, či sa to oplatilo, alebo nie, a časom sa nám ujasní v hlave, na čo to bolo dobré, a takto vyhodnotíme všetko čo bolo dobré, čo zlé, čo by bolo možné zlepšiť, alebo nejak inak zmeniť. Ak, samozrejme na to ostane čas.
Mnohí ľudia žijú akokeby v minulosti, a nevedia sa poriadne sústrediť na prítomnosť. Platí to aj o mne.
Avšak na druhej strane som si uvedomil, že z toho som sa poriadne ani nenajedol, a mnoho dobra mi unikalo pomedzi prsty. A preto nie minulosť, ale zle pochopená prítomnosť, ten drahocenný čas, ktorý možno veľmi rýchlo uteká, ako samozrejme všetky tie krásne chvíle, kde sa človek ani nespamätá, a hneď to ujde.
Isto si pamätáme, ako pomaly sa vliekol ten čas, keď napríklad v škole sme písali písomku, a bolo to napdriemerne ťažké, a veľmi dôležité. Ako sa to vlieklo, ťahalo, a všetko to okolo toho nemalo akokeby konca kraja.
A na druhej strane, keď sme prežívali nejaké pekné chvíle, nejaké radosti, keďď bol čas na nejakú zábavu, trochu odľahčenia, toto všetko prešlo akokeby mávnutím ruky, a veľmi rýchlo utekal čas. Ledva sa niečo pekné začalo, a už aj tu bol záver.
Ľudia nezomrú, pokiaľ ostanú v našich srdciach. Veľmi pekná myšlienka. Čím častejšie budeme myslieť na tých, pre ktorých samozrejme aj my niečo znamenáme, pretože jednostranný záujem, ja to nazývam je nula bodov, čím častejšie im budeme venovať pozornosť. budeme na nich myslieť, tým lepšie pre nás a pre nich.
Tak, ako to teda spomínam v nadpise, tak to chcem pripomenúť aj v nasledujúcich riadkoch. Kto v srdci žije, nezomiera, tak som sa to dočítal na náhrobnom pomníku, a takto isto mi to pripomína napríklad stať v Písme Svätom, kde Pán Ježiš v evanjeliu o Lazárovi hovorí aj takto, citujem z Písma.
Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“
Pripomínajme si častejšie na tých, respektíve najmä na tých, na ktorých si už pravdepodobne už nikto nespomína. Nech sa vám všetkým darí, a prajem veľa pokoja. Pochválený buď Ježiš Kristus!
Recenzia
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár