Nie raz celkom isto máme pocit, že sme napríklad do niečoho nútení. Niečo proste spraviť nasilu. Niekto nám teda predostrie nejaké plány, ktoré sú samozrejme podľa jeho slov len návrhmi, ale už celkom presne vie, ako sa to musí vyvíjať. Či sa to tak bude vyvíjať, alebo nie, to povedať ťažko.
Mnoho ľudí sa opiera o to poznanie, že keď niečo chcem, musím makať alebo si to nejako vlastnými silami vydobyť. Na jednej strane životná skúsenosť potvrdzuje presne tieto spomenuté slová, ktoré som napísal, ale to naozaj tak?
Pri riešení niektorých inovatívnych metód nestačí, že sa budem technicky, technologicky a inak vedomostne, posúvať dobredu. Častokrát človek, ktorý v niečom napríklad vyslovene predbehne svoju dobu, v ktorej žije, nemá z toho dobrý pocit, pretože sa cíti často obmedzovaný, diskriminovaný, znevažovaný, a to možno všetko len preto, lebo sa pohybuje v spoločnosti nesprávnych ľudí.
Každý normálny ocení, pokiaľ niekto naozaj je prínos tam, kde je. Po čase ale to človeku môže začať vadiť, pretože on tak nerozmýšľa. Rozmýšľa zákerne, možno s cieľom niekomu zase uškodiť, spôsobiť mu akúkoľvek ujmu akéhokoľvek rozsahu, ako si vieme predstaviť. To ako celkom dobre vieme, by sme mohli definovať ako zákernosť.
Stáva sa aj v hocijakej oblasti života, že človek ktorý je v niečom lepší, v konečnom dôsledku mu to je na škodu veci. Ako keby nejaké inovatívne metódy mu priniesli viac nešťastia ako šťastia.
Pýtam sa proste takú otázku, ako je možné, že na jednej strane človeka tlačia do akejsi výkonnostnej formy, aby človek pracoval na produkciu, čo je samozrejme fajn, na druhej strane človek, ktorý sa uspokojí s priemerom, môže za istých podmienok stagnovať.
Práve na základe tejto skúsenosti môžem potvrdiť tento citát, že kto nechce byť lepší, prestáva byť dobrý.
Pamätám si veľmi dobre, ako na konci ešte prvého ročníka strednej školy, bolo to 19 rokov dozadu, som sa úmorne ešte asi o takomto čase učil jeden predmet, ktorý bol postrachom pre celú triedu. Viem dobre, čo všetko ma to stálo, aby som tú známku vytiahol, a predsa sa aj podarilo. Nešlo pritom o nič, len sa niečo naučiť, ale viete, mnoho vecí sa ľahko povie, ale ťažšie zrealizuje.
A preto je pravda, že kto nechce byť lepší, prestáva byť dobrý. Je to v podstate aj z toho dôvodu, že človek síce nie je nejaký stroj na akési priania a želania toho druhého človeka, alebo nejakej cieľovej skupiny a podobne, napriek tomu, to, čo všetko má pred sebou, aké výzvy, čo všetko sa dá, čo všetko napríklad je v jeho vôli, čo sa mu chce, musí prevýšiť predsa len to, čo sa mu nechce.
A možno aj tu vidíme v každodennej realite ten boj dobra a zla, ktorý nie je rozprávkový príbeh na dobrú noc, ale vážnou úvahou, že kam sa človek v podstate má zaradiť, aby cítil zmysel života a bol takto šťastný.
Záverom môjho článku spomeniem ešte toľko, že človek má mať v každom tom konaní mieru. Musí poznať svoje hranice, a predovšetkým musí si naozaj vážiť seba samého. Vôbec to neznie egoisticky, ale práve naopak by som povedal, je to veľmi praktické. Náš vnútorný rozvoj je v podstate len o našom nazeraní na realitu,v ktorej sa nachádzame. Pozrime si napríklad tiene.
Aj nádherný strom, rozkvitnutý a plný ovocia v istom okamihu, keď sa stmieva a pod, dokáže poskytnúť hrôzostrašnú predstavu, ktorá je len ilúziou v podobne tieňa. Otázka je samozrejme, čo si vyberieš. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár