Vždy som sa chcela vyvarovať vytápaniu susedov slzami počas návštevy rudého praporu...no dostihlo to aj mňa.
Chcela som odolávať. Vždy. Správať sa ako počas ostatných bežných dní. Vždy. Žiaľ.
V mojich tínedžerských rokoch ( áno, vravím to jak keby mám 70) som sa nikdy veľmi nestotožňovala s pomyselnou a skoro zákonitou ideológiou mladosti, ktorá väčšinou zahŕňa zotrvávanie v liehu,následné státie v rade na toaletu, inhalovanie všetkých možných aj neinhalovateľných prvkov či spoznávanie sa s držiteľmi opačného pohlavia...a tam nastala možno chyba.
Neodsudzovala som ich. No nedodržiavala som tieto nepísané pravidlá. Neodsudzovali ma. No stal sa zo mňa akýsi pomyselný morálny bod, a každopiatková oslava mládí nabrala grády väčšinou až vtedy, keď morálny bod zmizol z dohľadu. Necítila som sa urazene. Chápala som to. A vedela som, prečo vždy odchádzam skôr.
Nelákalo ma to ? Neťahalo ma to ? Čo je na tom zlé, veď všetko treba vyskúšať...ale...neviem. Človek sa necíti nepríjemne, lebo nevykonáva tie konkrétne činnosti. Cíti sa nepríjemne, lebo ich všetci ostatní ich s radosťou robia, no dotyčný v tom možno zmysel nevidí...a vo veku, keď je pre jedinca najdôležitejšie sa odlíšiť, no zároveň naozaj niekam zapadať, je to mentálne naozaj dosť neľahké...
Cigarety ani alkohol ma nelákali, no emócie nemožno zabiť ani predať, takže čo sa týka zbližovania s opačným pohlavím ,to bolo pre mňa v mnohých chvíľach dosť náročné...a možno zbytočne.
Bola mi vštepená jedna silná vlastnosť menom sebaovládanie. No niekedy nie je dobré, ak človek drží všetky kontrolky svojej mysle až príliš pod kontrolou. A prečo ? Lebo následne málo skúša. Málo objavuje. Hodnoty vštepené až príliš pod kožu všetci rovesníci väčšinou obdivujú, no nikto by si s vami miesto nevymenil. Krásny fenomén.
A keďže ľudská bytosť nie je stroj, napriek naoko harmonickému fungovaniu kontrolky zasvietia. Všetky. A vyhoria. Systém naučený rokmi nedokáže byť aplikovaný večne. A ak náhodou áno, pre mňa to zrejme neplatí.
A hlavne, ak je človek sám so sebou vo vnútornom rozpore, tlak sa stupňuje. Čo je na tom zlé ? Prečo je to zlé ? Logickú odpoveď nenachádzam, ale intuitívne to robiť nechcem.
Lenže prichádza stav uvoľnenia. U niekoho skôr, u niekoho neskôr. Niekto vyhorí ako staré poistky, ale toho som sa tiež vždy snažila vyvarovať. Slané kvapky zlievajúce sa do malých potôčikov začali obmývať moje líca čoraz častejšie. No inak sa nedá. Napätie musí byť uvoľnené. A ak to nespravíte vy dobrovoľne, telo to spraví za vás. U mňa zatiaľ plačom, u niekoho rovno rakovinou...a to je tiež vec, po ktorej napriek dobrej poistke netúžim.
Ale musí to byť. Človek sa musí umývať. Telo vodou, dušu slzami. Aj keď mi je najlepšie, počas pár dní v mesiaci sa všetko nahromadené nepochopenie a tlak uvoľňuje...nahromadené ešte za celý ten tínedžerský čas...a práve vďaka tomu, že už mi je dobre. Že už emocionálne vďaka určitým udalostiam fungujem inak a netlačím všetko pod pokrievku...a ani keby chcem tak to nedokážem. Ale tak to má byť. A aj sebaovládanie by malo dušou opanovať len do zdravej miery. Ale čo tá zdravá miera vlastne je ?
Tí, čo sebaovládanie až tak neovládajú po ňom túžia, a tí, čo ho majú až príliš by sa ho najradšej niekedy zbavili. A vždy závisí aj od toho pri čom.
Samozrejme treba sa uvoľňovať aj športom a inými aktivitami, aby človek zbytočne neblúdil labyrintom svojej mysle a nehľadal slepé ulice tam kde nie sú, ale rozmýšľal zdravo. Lebo v čase môjho najväčšieho vypätia som ja športovať prestala, a horľavejší olej som si do ohňa priliať nemohla.
Želám vám veľa šťastia s vaším ovládaním, a nebojte sa gamepad vašej mysle rozšíriť o ďalšie tlačítka a nikdy sa neobmedzujte ich počtom. Vždy sa dajú ďalšie domajstrovať. A keby ich bolo už priveľa, gamepad sa dá vždy nachvíľu odložiť.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár